ManŽelstvo: Tajomstvo Krista a cirkvi

David J. Engelsma

Reformed Free Publishing Association
4949 Ivanrest Avenue, S.W.
Grandville, Mi 49418-9709
U.S.A.

Obsah

Obsah. 2

Predhovor k revidovanému vydaniu.

Predhovor k prvému vydaniu.

TAJOMSTVO MANŽELSTVA .

INŠTITÚCIA MANŽELSTVA..

MUŽ KRESŤAN V ÚLOHE MANŽELA.

ŽENA KRESŤANKA V ÚLOHE MANŽELKY.

SEX V MANŽELSTVE.

DETI A MANŽELSTVO.

ZÁKAZ ROZVODU..

MANŽELSTVO VERIACEHO A NEVERIACEHO..

NEZRUŠITEĽNÉ MANŽELSKÉ PUTO..

Dátum poslednej revízie: 15.10.2001

Predhovor k revidovanému vydaniu

V tomto revidovanom vydaní je zakomponovaná významná a rozsiahla zmena, ktorou je pridanie novej pasáže pojednávajúcej o histórii cirkevného učenia o manželstve. Rozšírenie nového vydania o túto časť je zároveň dôvodom pre doplnenie titulu o podnadpis: Zmluvné puto záväzku v Písmach a histórii. História má poslúžiť niekoľkým cieľom, ktoré súvisia s evanjeliom alebo doktrínou manželstva. Práve o zmienenej doktríne pojednáva prvá časť., Tento oddiel nám, za prvé, odkrýva, že učenie o manželstve, rozvode a opätovnom uzavretí manželstva predstavené v prvej časti, nie je novátorské. Vo svojej podstate ide o učenie, ktoré ranná cirkev vyučovala počas nejakých tisíc rokov po apoštoloch.

Za druhé, tento oddiel prizná (so zármutkom), že učenie o manželstve prezentované na stránkach tejto knihy sa líši od učenia reformátorov a ukáže (znova so zármutkom), kde reformátori vo svojom učení chybili.

Za tretie, bude konfrontovať protestantov, najmä evanjelikálnych, reformovaných alebo presbyteriánov, s konkrétnymi a desivými následkami, ktoré prichádzajú tam, kde sa prijíma učenie o manželstve odmietajúce pravdu o celoživotnom nezrušiteľnom pute. Práve to je hlavnou témou kapitoly „Súčasná bezzákonnosť“. Žiadny kresťan nemôže zostať pokojný, keď okolo seba pozoruje, čo sa v zboroch a v jeho vlastnej rodine na konci dvadsiateho storočia deje. Je to škandál. Rozvod a opätovné manželstvo, ktoré nevyhnutne nasleduje, bolestivo ubližuje ľuďom, obzvlášť deťom. Je pohoršením tým, čo sa nachádzajú mimo cirkev. Zneucťuje to trojjediného Boha a Otca Ježiša Krista. A čo je ešte horšie, cirkvi spolu so svojimi teológmi schvaľujú tento škandál v mene trojjediného Boha a Otca Ježiša Krista.

Nové vydanie umožnilo tiež vykonať malé, zväčša gramatické a štylistické opravy a zlepšenia v pôvodnom texte, ktorý sa tak stal prvou časťou spisu. Obsah zostáva nezmenený. Dokonca sa z väčšej časti zachovali aj tie odkazy, ktoré označujú rok prvého vydania (1975). Nič z toho však neuberá na váhe poučenia. Prinajmenšom to poukazuje na to, že reformovaný kazateľ pozerá svojimi očami na aktuálne udalosti, ale tiež aj na nadčasové a do každého času hovoriace Božie slovo.

Je tu ale jedna výnimka. Za posledných - zhruba 20 rokov - som sa dostal na miesto, kde jasne chápem, že dôvod pre odchod ženy v 1. Korintským 7:10,11 je smilstvo zo strany jej manžela. Tu samozrejme silne narážame na otázku, či môže nevinná strana znova vstúpiť do manželstva. Vlastne je takéto chápanie zmienenej pasáže smerodajné, ak chceme na túto otázku odpovedať. Pozorný čitateľ si všimne, že tento posun sa odrazil v kapitole 8.

Vydavateľ knihy považoval za vhodné, aby nové vydanie prišlo na svet v primeranom ošatení. Preto má teraz kniha nový obal a sadzbu. Nové podtituly vo vnútri kapitol pridal sám autor.

Mojou túžbou je, aby Duch Kristov použil túto knihu na posilnenie svätých, ktorí už žijú v manželstve, na vyučenie mladšej generácie a na bojovanie proti inému mysleniu o manželstve v cirkvách, vlastne na jeho nekompromisné zničenie.

David J. Engelsma

Grandville, Michigan

September, 1998

Predhovor k prvému vydaniu

Táto kniha bola najprv kázaná, až potom vydaná. Obsahom tejto knihy je v podstate séria kázní, ktoré som kázal o manželstve počas mojej pastoračnej služby v Loveland, Colorado.

Som presvedčený, že jednou veľkou potrebou Božieho ľudu, pokiaľ ide o manželstvo, je lepšia známosť Božieho slova. Táto kniha sa narodila z potreby spoločenstva a zo zápasov pastorácie. Kázne boli kázané s praktickým dôrazom, aby ako ženatí (vydaté), tak aj mládež, mohli poznať a vážiť si Božie ustanovenie manželstva. S rovnakou túžbou vychádza i kniha. Nech ju Boh použije, aby sa oslávil skrze ľudí, ktorí budú verní v manželstve.

Vyjadrujem vďaku mojej manželke, ktorá ma povzbudzovala k príprave materiálu na publikovanie a ktorá ho prepisovala – a tak sa tiež dokázala ako „pomoc.“

David J. Engelsma

South Holland, Illinois

July, 1974

Prvý _diel

Kapitola 1 TAJOMSTVO MANŽELSTVA

Zato opustí človek svojho otca i svoju mať a pripojí sa ku svojej žene, a tí dvaja budú v jedno telo.
Toto tajomstvo je veľké, ale ja hovorím vzťahom na Krista a vzťahom na cirkev.

O prevládajúcej bezbožnosti našej spoločnosti nám svedčí jednak frekvencia a jednak aj ľahkosť, s akou sa dá realizovať rozvod a opätovné manželstvo. Naša spoločnosť si robí posmech z manželstva a z manželského sľubu vernosti. Štát postupuje smerom k odstráneniu všetkých právnych prekážok. Rozvod už prijímame ako samozrejmú vec, je skoro tak bežný ako manželstvo, ktoré mu predchádzalo. Napriek tomu si však úpadok manželstva vyberá svoju daň. Cena je zaplatená. Táto porušenosť manželstva je zdrojom hrozivého zla, ktoré ani samotná spoločnosť nemôže ignorovať, či minimalizovať. Duše tých, ktorí boli neverní, sú trhané horkosťou a biedou, čo ich vedie k alkoholu, drogám, nervovým zrúteniam či dokonca k samovražde. Okolo nás vnímame existenciu bezzákonného typu mladých ľudí (žiadna rasa nie je výnimkou), ktorý vážne ohrozuje samotnú existenciu štátu. Základom pre štát je rodina a základným kameňom rodiny je manželský vzťah medzi mužom a jeho ženou.

Zlé veci narúšajúce manželstvo, majú sklon nakaziť aj cirkev. Ľahko podliehame mentalite a praktikám tohto sveta. Rastúcu chladnosť cirkvi si ľahko môžeme zmerať, keď si uvedomíme, ako bezstarostne dovoľuje, aby manželstvo bolo znečistené v spoločenstve cirkvi. Pre túto príčinu je nevyhnutné, aby sa v zboroch kázala pravda o manželstve.

Dokonca, aj keď odhliadneme od silnej hrozby, ktorá na manželstvo prichádza zo strany sveta, stále nám tu zostanú ťažkosti, ktoré sužujú manželské páry existujúce v cirkvi. Niektorí ľudia nemajú radi náš „Dokument na potvrdenie manželstva pred cirkvou“, pretože začína pochmúrnou nôtou, keď hovorí: „Keďže zosobášení ľudia sú vo všeobecnosti z dôvodu hriechu vystavení mnohým starostiam a utrpeniam, preto, aby ste vy X. a Y. . . . mohli prijať uistenie do svojich sŕdc, že vám bude Boh istou pomocou vo vašich súženiach, počujte zo slova Božieho, aký čestný je manželský stav a tiež, že je to ustanovizeň Božia, v ktorej má záľubu.“ Ale práve pre túto príčinu, je to dobrý dokument. Prináša realistický pohľad práve v tom čase, keď sme náchylní pozerať sa na manželstvo cez ružové okuliare. V manželstve existujú „mnohé starosti a utrpenia“ – a to aj v manželstve veriacich. Toto je ďalší dôvod, prečo potrebujeme počuť Božie slovo o manželstve.

Navyše, Boh dal manželstvu dôležité miesto a pôsobenie v cirkvi. Má pozitívny a praktický význam pre blaho Kristovho zhromaždenia. Zbožné manželstvo a zbožné rodiny sú cirkevnými pevnosťami. Aby sme tieto pevnosti udržali, musíme počúvať a poslúchať Božie slovo o manželstve.

Vo svetle týchto súvislostí je nevyhnutné to, aby verní kazatelia evanjelia priniesli Božiemu ľudu Božie slovo o manželstve. Božie slovo sa musí oznamovať. Nesmieme do cirkvi vnášať ľudskú múdrosť vo veciach manželstva. Taktiež sa nesmieme s cirkvou deliť o naše skvelé náhľady na manželstvo, ktoré sme mohli získať cez svoje rozsiahle skúsenosti. Pretože, aj čo sa týka manželstva, platí, že múdrosť ľudí je bláznovstvom u Boha. Ale z Božej milosti musíme hovoriť Božie slovo o manželstve tak, ako ho Boh zjavil v Písmach.

Intimita manželstva

Boh nazýva manželstvo tajomstvom Krista a cirkvi: „Toto tajomstvo je veľké, ale ja hovorím vzťahom na Krista a vzťahom na cirkev“ (Ef. 5:32).

Od verša 22 po verš 31 piatej kapitoly dáva apoštol inštrukcie o vzájomnom správaní sa manželov a manželiek, keď za vzorku alebo za štandard správania sa zobral Krista vo vzťahu k cirkvi a správanie sa cirkvi vo vzťahu ku Kristovi. Nedá sa nevšimnúť si, že tento nádherný opis manželstva nasleduje hneď po opísaní temnej a odpornej zloby vo veršoch 3-12: smilstvo, nečistota, mrzkosť, bláznivé reči a veci vykonané v tajnosti, o ktorých je hanba, čo i len hovoriť. Tam bolo odhalené a odsúdené škaredé prevrátenie manželstva. Tu, zase v kontraste naproti tomu, je spolu s výzvou zobrazená nádherná pravda. Pavol hovoril ženám aj mužom, ako majú v manželstve navzájom žiť. Manželky sú volané k poddaniu sa, manželia sú volaní k láske. Norma, ktorú ponúka pre toto správanie, je vzťah medzi Kristom a cirkvou. Ženy sa musia poddať „ako sa cirkev podriaďuje Kristovi“ (v.24). Manželia musia milovať svoje manželky „ako aj Kristus miloval cirkev“ (v.25).

Potom Pavol začína vyučovať o blízkosti muža a ženy v manželstve, znova si berúc vzor z blízkosti Krista a cirkvi. Táto blízkosť je spomenutá vo verši 28: „Tak sú povinní aj mužovia milovať svoje ženy jako svoje vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, sám seba miluje.“ Mužova žena je časťou jeho samého. Preto, ak by muž nenávidel svoju vlastnú ženu, bolo by to práve tak čudné, ako keby nenávidel svoje vlastné telo (v.29). Pretože práve jeho žena je súčasťou jeho vlastného tela. Bezprostredne nato apoštol prehlasuje, že tento fakt vyplýva zo štandardného vzťahu Krista a cirkvi. Potom, čo napísal, „Lebo veď nebolo nikdy nikoho, kto by bol nenávidel svojho tela, ale ho každý chová a opatruje,“ pridáva, „ako aj Pán cirkev“ (v.29). Dôvod, prečo Pán nemá v nenávisti, ale chová a opatruje cirkev, objasňuje vo verši 30: „lebo sme údami jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí.“ Inak povedané, sme Jeho súčasťou.

Práve na tomto mieste Pavol cituje z knihy Genesis. Verš 31 z Efezským 5 je skoro doslovná citácia z Genesis 2:24. Pôvodný text znie takto: „Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.“ Tento text obsahuje slovo, ktoré povedal Boh potom, čo stvoril Evu a predstavil ju Adamovi, a potom, čo ju Adam pomenoval. Keď Adam dostal svoju ženu od Boha, povedal: „Toto už teraz je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela; táto sa bude volať muženou, lebo táto je vzatá z muža“ (Gen. 2:23). Potom nasledujú slová, ktoré Pavol cituje v Efezským 5:31. Toto nie sú slová, ktoré Adam vyriekol pri tejto príležitosti, ale sú to slová, ktorými Boh neskôr inšpiroval Mojžiša, aby ich zapísal ako Boží komentár k tomu, čo sa stalo, konkrétne k ustanoveniu manželstva. Že tu ide o správny pohľad na Genesis 2:24, sa dá dokázať z Ježišovho vyhlásenia v Matúšovi 19:4-5, kde Ježiš hovorí, že Ten, ktorý na počiatku stvoril muža a ženu povedal, „Preto opustí človek otca i matku“.

Boží vlastný komentár na manželstvo učí o nesmiernej intimite manželského puta. Je len vhodné, že Pavol citoval tento text, ktorý učí o intimite manželského vzťahu práve na tom mieste, kde tvrdil, že žena je časťou muža, tak ako my sme údmi Kristovho tela.

Skutočnosť, že manželské puto má prednosť pred vzťahom medzi rodičmi a deťmi, ukazuje na intimitu manželstva. Muž opúšťa svojho otca a svoju matku kvôli manželke. Vzťah medzi rodičmi a deťmi je najužší spomedzi prirodzených pokrvných vzťahov. Opustenie otca a matky však znamená viac, ako len obyčajné vysťahovanie sa z ich domu. Manželské puto prekonáva vzťah rodič – dieťa. Musí to tak byť. Muž musí opustiť svojho otca a matku, keď sa ožení a to isté platí aj pre mladú ženu. Ak niekto neuskutoční toto opustenie rodičov, dokonca aj pri zhovievavosti rodičov, prídu do takéhoto manželstva ťažkosti. Takýto človek sa potom, tak, ako to hovorí jedno porekadlo, „stále drží mamkinej sukne“. V tomto všetkom je už obsiahnutá nadradenosť manželstva nad vzťahom
rodič – dieťa, obzvlášť, čo sa týka miery blízkosti, intimity. Toto je udivujúce, pretože vzťah rodič – dieťa je silný a blízky. Dieťa je krv a telo rodičov, zatiaľ čo medzi manželom a manželkou neexistuje pokrvné puto.

Druhý spôsob, ktorým Boh sám zdôrazňuje blízkosť manželského puta je to, ako používa slovo preložené ako „ľnúť/pripojiť“ v Genesis 2:24 a Efezským 5:31. Toto slovo doslovne znamená, „prilepiť sa k niekomu, veľmi tkvieť na niekom.“ Vyjadruje najužší možný vzťah. Muž sa prilepí k svojej žene, aby na nej „lipol“.

Zvlášť vyhlásenie „a budú jedno telo“, ukazuje na nesmiernu intimitu manželstva. Je to ohromujúca vec. Pavol si to uvedomil pri pohľade na Genesis 2:24. Chcel sa uistiť, že si to uvedomíme aj my. Preto, keď citoval text, vykonal v ňom pod vedením Ducha úpravu. V knihe Genesis sa slovo „dvaja“ nenachádza, nájdeme tam len „a budú jedno telo“. To, čo je v texte z Genesis implicitné, robí Pavol explicitným tým, že vloží slovo „dvaja“: „a tí dvaja budú v jedno telo“ (kurzívu pridal autor knihy). Teda zdôrazňuje, že intimita manželstva je až taká, že dvaja sa stávajú jedným telom. Dokonca, je to ešte viac, než len keby sme povedali, že dvaja sú k sebe tesne prilepení, pretože ešte aj v takomto prípade sú to stále dvaja. V manželstve však už viac nie sú dvaja, ale len jeden. Taký bol aj Ježišov rozbor v Matúšovi 19:6: „Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo.“

Keby sme obmedzili frázu „tí dvaja budú v jedno telo“ len na telesnú jednotu v sexuálnom vzťahu, znamenalo by to jej nepochopenie. Takýto výklad týchto slov je pomýlený v dvoch smeroch. Za prvé, „jedno telo“ ukazuje na viac, než len na jednotu tela. Za druhé, sexuálna jednota v manželstve zahŕňa nielen jednotnosť tela, ale aj jednotnosť duše. „Jedno telo“ sa vzťahuje na stanie sa jedným vo sfére celej prirodzenosti muža a ženy. Je tu prítomné zjednotenie tiel a duší, myslenia a túžob, nádejí a sklamaní, práce a cieľov. Je to jednota celého pozemského života, manžel a manželka sa delia o jeden život.

Napriek všetkému tomu čo sme povedali, sme ešte stále vyčerpávajúco nevysvetlili intimitu manželstva. Nakoniec aj tak musíme priznať, že realita manželskej jednoty je nevystihnuteľná. Manželstvo je tajomné. Tak, ako nevystihneme počatie dieťaťa alebo život samotný, tak sa nám nepodarí úplne vyčerpať skutočnosť toho, že dvaja už „nie sú viacej dvoje, ale jedno telo“. Inšpirovaný pisateľ preto s úžasom hovorí, „Tieto tri veci sú nevystihnuteľné pre mňa a štyri, ktorých neznám: . . . a cesty muža pri panne“ (Príslovia 30:18,19). Dôvod, prečo manželstvo obsahuje takéto tajomné hĺbky je ten, že v manželstve pôsobí sám Boh. Nie je to tak, že by sa v manželstve muž sám pripájal k svojej žene. Skôr je to muž, ktorého k jeho žene pripája niekto iný. Ten niekto iný je Boh. Tým manželským lepidlom je Božie lepidlo, tak, ako aj samotné aplikovanie tohto lepidla je Boží úkon. Toto je ten dôvod, ako neskôr uvidíme, prečo len Boh dokáže a len Boh smie rozpustiť manželské puto. Z toho vyplýva, že obrad uzavretia manželstva je vážna udalosť. Tá vážnosť pochádza z toho, že: Boh robí z dvoch jedného. Úmyselný útok na vážnosť manželstva zo strany niektorých mladých ľudí dnes, keď sa sobášia s bosými nohami, nedbalo oblečení a za zvuku povrchných ľudových piesní, je súčasťou všeobecnej vojny proti manželstvu ako Božiemu zriadeniu.

Po ruke máme dôkazy o nesmiernej intimite manželstva. Jeden takýto dôkaz je bieda tých, ktorí sa oddeľujú od svojho partnera, pravdepodobne s cieľom spojiť sa s iným. Dokonca ešte aj svet registruje ich „pocity viny“ a „duševnú úzkosť“. Ďalším prejavom manželskej intimity je jedinečný, nesprostredkovateľný smútok a bolesť vdovca alebo vdovy po smrti manželky alebo manžela. Jednoducho nedokážu opísať svoj zármutok. Ako môže niekto opísať, čo to znamená sčasti zomrieť, a pritom ďalej pokračovať v živote?

Manželstvo ako symbol

Vo vzťahu k manželstvu, so zvláštnym zreteľom na nesmiernu intimitu manželstva, Pavol hovorí: „toto tajomstvo je veľké“. Nazýva manželstvo tajomstvom, nazýva ho veľkým tajomstvom. Zvyčajne povieme o niečom, že je to „tajomstvo“, keď to nedokážeme odhaliť. Podľa tejto predstavy by sme pochopili toto vyhlásenie apoštola ako tvrdenie, že manželstvo muža a ženy má v sebe také hĺbky, na dno ktorých nedokážeme zísť. Avšak v Písmach má slovo „tajomstvo“ svoj konkrétny význam. „Tajomstvo“ je Boží večný plán záchrany, ktorý je skrytý a tajný a ktorý človek nedokáže objaviť a ani si len predstaviť. Ale Boh ho teraz zjavil v Ježišovi Kristovi skrze evanjelium, aby sme my, ktorí veríme, mohli poznať a skutočne aj poznali toto tajomstvo. Použitie v Písmach jasne ukazuje tento význam slova „tajomstvo“. Matúš 13:11 hovorí, „vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva“. Efezským 1:9 hovorí, „oznámiac nám tajomstvo svojej vôle“. „Veľké tajomstvo“ teda nie je nejaký priveľmi hlboký problém, niečo, čo je prenesmierne záhadné, ale je to Božie spasenie, ktoré je veľmi zázračné a nádherné.

„Ale,“ bude niekto namietať, „manželstvo muža a ženy nie je veľké Božie spasenie. A to veľké spasenie je to, o čom Pavol rozpráva, pretože hovorí, ‚Toto tajomstvo je veľké‘“. Naša odpoveď je, že Pavol nehovorí o manželstve muža a ženy. Pokračuje ďalej hovoriac, „ale ja hovorím vzťahom na Krista a vzťahom na cirkev“. Napriek tomu, keď hovorí vo vzťahu ku Kristovi a cirkvi, stále má na mysli ľudské manželstvo. Pretože ľudské manželstvo je znamením, Bohom ustanoveným symbolom vzťahu Krista a cirkvi. Tá podmieňujúca realita manželstva je spojenie Krista a cirkvi. Základný význam manželstva je v tom, že zobrazuje manželstvo Krista a jeho nevesty, cirkvi.

Medzi Synom Božím v našom tele, Ježišom, a cirkvou, existuje ten najintímnejší vzťah – tak intímny vo svojej podstate – že dvaja sa stávajú jedným. Toto je to úžasné spasenie, ktoré Boh naplánoval od večnosti a ktoré oznamuje skrze evanjelium. Predchádzajúce verše Efezským 5 hovoria o tomto zjednotení Krista a cirkvi. Verš 23 nazýva Krista hlavou cirkvi a cirkev nazýva jeho telom. Verš 30 hovorí, že sme údmi jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí. Tú istú pravdu vyučuje Nová zmluva aj na inom mieste. V Jánovi 17 sa Kristus modlí za jednotu cirkvi, kde táto jednota na prvom mieste znamená naše spojenie s Kristom: „ja v nich“ (v. 23). Pavol vyhlasuje v Galatským 2:20, že „žije vo mne Kristus“. Efezským 3:17 zdôrazňuje, že uskutočnenie spasenia spočíva v tom, „aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach“. Takýmto spôsobom sme, „naplnení vo všetku plnosť Božiu“ (Ef. 3:19). Kolosenským 1:16,27 je veľmi zrozumiteľný text, ktorý hovorí, že tajomstvo skryté od vekov, ale teraz zjavené svätým, je „Kristus vo vás“. Spojenie Krista a cirkvi sa uskutočňuje v okamihu, keď sme znovuzrodení Duchom. Viditeľné znamenie tohto spojenia je krst, pretože sme pokrstení do Krista. Toto spojenie zažívame skrze vieru.

V Starej zmluve sa nachádzala predzvesť tohto veľkého tajomstva. Stará zmluva prezentovala vzťah medzi Jehovom a Izraelom ako manželstvo. Jehova bol manželom Izraela a Izrael bol jeho manželkou. Duchovná nevernosť Izraela bola označovaná ako cudzoložstvo (viď Ez. 16). Budúca dokonalosť Izraela sa opisovala ako zásnuby s Jehovom a manželstvo (viď. Hozeáš 2). Pieseň Šalamúnova živo a výrazne opisuje vzťah medzi Kristom a cirkvou, keď používa pojmy vyvrcholenia manželskej lásky. Žalm 45 prorokuje o manželstve kráľa Krista, ktorý je sám Boh s pohanskou ženou. Stará zmluva predpovedala tajomstvo spojenia Krista a cirkvi a toto spojenie opisovala ako manželstvo.

Manželstvo je vhodný symbol pre vzťah Krista a cirkvi. Žena nebola učinená prvá, ale ako druhá. Bola učinená pre Adama, a nie Adam pre ňu. Takisto aj v rade Božej, nie cirkev, ale Kristus je prvý. Nie Kristus existuje pre cirkev, ale cirkev existuje kvôli Kristovi, aby mu slúžila a chválila Ho až navždy. Tam na začiatku mala žena svoj počiatok v mužovi. Podobne aj cirkev má svoj počiatok v Kristovi. Stvoril ju svojou zmierujúcou krvou a svojím Duchom a Slovom. Keďže žena bola stvorená z muža a kvôli mužovi, je schopná udržiavať s ním intímny vzťah, ktorý má ako jeho manželka. Text Genesis 2:24 hovorí o nesmiernej intímnosti manželstva a začína slovom „Preto“. Tento text zakladá intímnosť manželstva na pôvode ženy tak, ako je tento pôvod zaznamenaný vo veršoch 21-23. Tá istá vec platí aj pre cirkev. Cirkev môže byť Kristovou nevestou, pretože Boh ju vo svojej večnej rade prihotovil pre Krista, a pretože Boh ju stvárnil vlastným Duchom Kristovým. Napokon, manželstvo je intímne spojenie. V manželstve je človek muž a žena (Gen. 1:27), dvaja sa stali jedno. V tajomstve spasenia je Ježiš Kristus hlava a cirkev je telo. Dvaja sú jedno.

Biblické učenie o manželstve ako veľmi dôležité a vznešené

Keďže chápeme manželstvo ako tajomstvo Krista a cirkvi, máme o manželstve vysoké zmýšľanie: nie o mojom alebo vašom manželstve, a dokonca ani nie o manželstve veriacich, ale o inštitúcii manželstva. Každé hodnotenie manželstva, ktorému chýba tento pohľad na neho ako na Bohom ustanovený symbol Krista a cirkvi, je príliš nízke. Niektorí zo sveta môžu aj napriek tomu tvrdiť, že si manželstvo ctia, ale pretože im toto hľadisko chýba, zneucťujú ho. Na základe toho potom nevyhnutne nasleduje každý druh porušenosti.

Sme povolaní k tomu, aby sme usmerňovali naše manželstvo podľa vzoru Krista a cirkvi. Toto je Pavlovo učenie v Efezským 5. To je to, čo spôsobí v manželstve skutočné šťastie. Ale šťastie nie je tá hlavná vec. V skutočnosti bude pre niektorých pridŕžanie sa Božej normy pre manželstvo znamenať namáhavé súženie. Niektorí sa stali eunuchmi kvôli Božiemu kráľovstvu (Mat. 19:12). Tou hlavnou vecou je, aby sme zostali verní Bohu a jeho zákonu, ktorý zastrešuje ustanovizeň manželstva.

Výsledkom vysokého hodnotenia manželstva bude, že budeme denne usviedčaní z našej veľkej hriešnosti vo vzťahu k nášmu manželstvu. Nemôžeme si lichotiť len preto, že so svojou manželkou, či manželom zaobchádzame rovnako, alebo lepšie, než väčšina ľudí jedná so svojím partnerom. Otázka, skrze ktorú sme posudzovaní, znie takto, „Správal si sa dnes ku svojej manželke tak, ako sa Kristus správa k svojej cirkvi?“ Alebo v druhom prípade, manželka musí čeliť tejto otázke: „Žijem so svojím manželom takým spôsobom, akým je cirkev povolaná žiť s Kristom?“ Teda naše vysoké zmýšľanie o manželstve spôsobuje to, že vyznávame naše hriechy a nedostatky v manželstve a že činíme pokánie.

V tom istom čase nám manželstvo Krista a cirkvi poskytuje cieľ, o ktorého dosiahnutie usilovne zápasíme v našom vlastnom manželstve. Namáhame sa, keď tvarujeme naše manželstvo podľa toho Kristovho. Zápasíme o to, aby naše pozemské manželstvo odzrkadľovalo to nebeské, medzi Kristom, ženíchom a cirkvou, jeho nevestou. Toto je sláva a krása manželstva.

Toto dokážu dosiahnuť len veriace Božie deti. Iba oni poznajú a zaujímajú sa o manželstvo ako o symbol spojenia Krista a cirkvi. Len v nich prebýva Kristus, a preto sú schopné naplniť svoje povolanie v manželstve, či už milovaním svojej manželky, alebo poddaním sa svojmu manželovi. Iba oni odpovedajú ochotne a radostne na slovo Ježiša Krista: zvelebuj mňa a veľké tajomstvo môjho manželstva s mojím ľudom vo svojom vlastnom manželstve.

Kapitola 2 INŠTITÚCIA MANŽELSTVA

A Hospodin Bôh riekol: Nie je dobre byť človekovi samotnému; učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň.

A Hospodin Bôh utvoril bol zo zeme všelijaké zviera poľné a všelijakého vtáka nebeského a doviedol ich k človekovi, aby videl ako ktoré pomenuje. A každé jako ktoré pomenoval človek, každú dušu živú, tak sa menovalo.

A Adam, človek, dal všetkým mená, každému hovädu a nebeskému vtákovi a každému zvieraťu poľnému, ale Adamovi sa nenašla pomoc, ktorá by bola bývala jemu roveň.

A Hospodin Bôh dal, aby padol na Adama tvrdý spánok a usnul. A vzal jedno z jeho rebier a jeho miesto zavrel mäsom.

A Hospodin Bôh vybudoval rebro, ktoré vzal z Adama, v ženu, a doviedol ju k Adamovi.

Vtedy povedal Adam: Toto už teraz je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela; táto sa bude volať muženou, lebo táto je vzatá z muža.

Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.

V tom okamihu stvorenia sveta, na ktorý tento text odkazuje, postrádalo celé stvorenie jednu vec: neexistovala ešte žiadna žena. Bol práve šiesty deň zo stvoriteľského týždňa. V ten deň už Boh stvoril zvieratá. Z prachu zeme stvoril človeka, Adama. Umiestnil ho do záhrady Eden a prikázal mu starať sa o záhradu. Tiež mu zakázal jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Potom sám Boh vyhlásil, že chýba ešte jedno stvorenie na to, aby mohol byť svet pokladaný za úplný. Podľa verša 18, „Hospodin Bôh riekol: Nie je dobre byť človekovi samotnému“. Pán konal ďalej tak, že sa rozhodol stvoriť ženu z jedného z Adamových rebier(v. 21, 22). Potom, čo bola utvorená, ju Pán priviedol k mužovi (v.22). Toto znamenalo ustanovenie manželstva. Bol to skutočný sobáš Adama a Evy, bolo to prvé manželstvo. Ale tiež to bolo aj ustanovenie manželstva ako trvalého zriadenia pre ľudskú rasu.

Pôvodné ustanovenie manželstva je základom pre naše chápanie manželstva, naše hodnotenie manželstva a naše správne správanie sa v manželstve. Je len rozumné tvrdiť, že ustanovenie manželstva má byť rozhodujúce pri našom pohľade na manželstvo. Ak chce niekto správne pochopiť niečo, potrebuje poznať počiatok toho, čo sa chystá skúmať. Ako to začalo? Aký to malo pôvodne cieľ? Aké vlastnosti to vtedy malo?

Kristus a jeho apoštoli otvorene vyučujú, že ustanovenie manželstva na šiesty deň stvorenia má rozhodujúci význam. Keď sa farizeji pýtali Ježiša na rozvod, a teda aj na samotné manželstvo, Pán Ježiš odpovedal tak, že ich odkázal naspäť na pôvodné ustanovenie manželstva. „Či ste nečítali,“ povedal, „že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu?“ (Mat. 19:4). Potom farizejom citoval Genesis 2:24. Keď sa tí snažili dostať Ho odvolaním sa na povolenie prepustiť manželku, ktoré dal Mojžiš Izraelcom (Mat. 19:7), Pán odpovedal, „od počiatku nebolo tak“ (Mat. 19:8, kurzíva nie je v pôvodnom texte). Pán Ježiš vyžaduje, aby sme sa - kvôli pravde o manželstve, a obzvlášť kvôli pravde o vhodnom správaní sa v manželstve – vrátili naspäť na začiatok k ustanoveniu manželstva. Pavol robí tú istú vec v 1. Timoteovi 2. Čo sa týka správneho vzťahu medzi mužom a ženou, dôkaz pre svoje učenie o ženinom poddaní sa mužovi nachádza v skutočnosti, že pôvodne „Adam bol stvorený prvý, až potom Eva“ (v. 13).

Primerane tomu, ak máme správne ohodnotiť manželstvo a povinnosti oboch v manželstve, a takisto aj omyly, ktoré ohrozujú manželstvo, musíme sa vrátiť späť na začiatok: k Božiemu ustanoveniu manželstva.

Neúplný muž

Keď na šiesty deň stvorenia muž existoval sám, bol neúplný – nebol celistvý. Stvoriteľ to videl: „Nie je dobre byť človekovi samotnému“ (Gen. 2:18). Originálny text v hebrejčine vyjadruje toto neuspokojivé postavenie osamelého človeka ešte oveľa silnejšie. Doslova čítame, že Boh povedal, „Nie je dobré, aby človek existoval vo svojom odlúčení.“ Sám osebe Adam existoval ako niekto oddelený od niekoho iného, kto k nemu patril. Bol tu nedostatok a to „nie je dobré“.

Aby Boh spôsobil to, že človek zažije toto oddelenie a neúplnosť, privedie k nemu zvieratá. Adam, pretože nepozná žiadny iný stav, si neuvedomuje, ako si to uvedomuje Boh, že nie je úplný. Tým, že k nemu privedie zvieratá, mu Boh umožní uvedomiť si tento nedostatok. Všetky zvieratá sú v pároch. Jedine Adam nemá žiadnu sebe rovnú pomoc. Keď čítame slová z verša 20, „ale Adamovi sa nenašla pomoc, ktorá by bola bývala jemu roveň“, musíme ich chápať ako slová hovoriace o Adamovom vlastnom vedomí. Adamovi sa nepodarilo nájsť pomoc sebe rovnú. Samozrejme, vtedy si ešte nemohol presne uvedomovať, aká je presná podstata jeho potreby. Len vtedy, keď mu Boh privedie doplnenie, sa presne dozvedá, čo mu to chýbalo. Ale už teraz v ňom existuje uvedomenie si potreby.

Bolo nevyhnutné, aby si Adam uvedomoval svoju neúplnosť predtým, než mu Boh priviedol jeho manželku. To spôsobí veľký rozdiel v tom, ako Adam príjme svoju ženu a ako s ňou bude zaobchádzať. Keby si Adam nikdy nebol uvedomil svoju vlastnú neúplnosť bez nej, považoval by ženu za síce milý, ale predsa len v skutočnosti nepotrebný prídavok k sebe. Hľadel by na ňu ako na niečo, bez čoho by sa aj tak zaobišiel. Teraz ju však príjme – a naloží s ňou – ako s niekým, kto je pre jeho vlastnú úplnosť nevyhnutný. Zo svojej vlastnej skúsenosti bude poznať, že ona je tou pomocou, ktorú potrebuje.

Manželstvo ako potrebnosť

Tu je prítomné poučenie o tom, že manželstvo je potrebné. Nakoniec Boh predsa nielen že uvidel, že človeku nie je dobré byť osamote, On človeka takto stvoril. Učinil Adama takým spôsobom, aby sám o sebe nebol úplný. Skutočnosť, že pre muža nie je dobré sa neoženiť, je súčasťou jeho bytosti už od aktu stvorenia. To isté platí aj pre ženu, keďže nebola stvorená na to, aby zostala sama, ale aby bola pomocou rovnou mužovi. Preto je to praktickou múdrosťou povedať mladým mužom a mladým ženám v cirkvi, aby vstúpili do manželstva.

Existujú výnimky. Podľa Matúša 19:12 niektorí musia žiť sami kvôli Božiemu kráľovstvu: „sú panenci, ktorí sa sami pre nebeské kráľovstvo učinili panencami“. Boh im poskytne milosť na to, aby boli schopní žiť v tomto postavení. Sú tu aj ďalší, ktorí ako Pavol zostanú slobodní s cieľom odovzdania sa pre dielo Kristovho kráľovstva. Odhliadnuc od týchto výnimiek, platí, že zreteľný dôsledok toho, že Boh stvoril muža a ženu a sám ustanovil manželstvo je ten, že máme vstúpiť do manželstva, a pritom vždy pamätať na Pavlovu podmienku z 1. Korintským 7:39: „len nech je to v Pánovi“.

Písma naozaj vyzývajú Boží ľud k vstupu do manželstva. 1. Korintským 7:2 nám nariaďuje, „nech má každý svoju vlastnú ženu, a každá nech má svojho vlastného muža.“ Pavol uvádza v 1. Timoteovi 5:14, „Preto tedy chcem, aby sa mladšie vydávaly“.

Veľa smutného zla a bolesti spôsobuje to, že Rímskokatolícka cirkev vyžaduje od svojich kňazov, aby žili v odlúčenosti. Boh hovorí, „nie je dobré“, Rím hovorí, „je to dobré“. Od takéhoto bláznivého a škodlivého zákona sa nedá čakať nič iné, než všetka prevrátenosť konkubinátu, smilstva, homosexuality a žiadostí, ktoré nasledovali v minulosti, a ktoré sú aj dnes.

Slávna žena

Potom, čo pripravil Adama na prijatie ženy ako svojej manželky, stvoril Boh ženu. Najprv nechal Adama upadnúť do hlbokého spánku; potom stvoril ženu z rebra, ktoré vybral z muža. Skrze akt stvorenia udelil Boh žene práve takú veľkú česť, akú dal predtým mužovi. Za prvé, ešte predtým než stvoril ženu, sa Pán vyjadril na adresu bytosti, ktorú sa chystal učiniť. Povedal, „Nie je dobre byť človekovi samotnému; učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň“ (Gen. 2:18). Presne ako v prípade Pánových slov (Genesis 1:26), vyslovených krátko predtým než stvoril muža, táto reč mala predstaviť stvorenú bytosť, ktorá bude najvyššia a najslávnejšia zo všetkých stvorených bytostí. Skutočne, Božie slová v Genesis 1:26, „Učiňme človeka na svoj obraz“ – slová, ktoré ukazovali na zvláštny význam tejto bytosti, človeka – sa nevzťahovali len na muža, ale aj na ženu. Ukazuje nám to nasledujúci verš, v ktorom čítame, „A Bôh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril, mužské a ženské pohlavie ich stvoril“ (v. 27).

Za druhé, veľká česť ženy je zjavná zo spôsobu, akým ju Boh učinil. Nebolo to len prostou rečou, ktorou by ju zavolal do existencie svojím Slovom. Pracoval na nej svojimi vlastnými rukami. Presne tak, ako sformoval muža z prachu zeme, takisto vynaložil zvláštne úsilie pri žene a učinil ju z Adamovho rebra. V Genesis 2:22 čítame doslova, že Pán vybudoval ženu z mužovho rebra.

Na Božom stvorení ženy je zjavné jej vznešené a slávne postavenie. Žena má za sebou dlhú históriu pošliapavania. Najevidentnejšie to bolo v pohanských civilizáciách. Žena sa len veľmi málo líšila od dobytka, ktorý muž vlastnil. Dokonca aj v cirkvi mali niektorí predstavu, že manželka je nízka bytosť, vhodná na to, aby zniesla zneužite, akékoľvek sa jej manželovi zapáči. Muži pohŕdali svojimi manželkami, ako keby takéto správanie predstavovalo pravú pobožnosť, argumentujúc, že muž je hlavou svojej manželky. Každý takýto dojem a zvyk sa kláti pri jednoduchom pohľade na samotný záznam o stvorení ženy a jej postavení, ktorému náleží vysoká česť.

„Rovná pomoc“

Česť, ktorú žena dostala neuberá na skutočnosti, že bola učinená preto, aby sa stala pomocou „rovnou“ mužovi. Jednotlivé preklady Biblie však toto slovo niekedy prekladajú pojmom s iným odtieňom významu. Preklad Kráľa Jakuba (angl. King James Version) to vyjadruje slovom, ktorého význam je „vhodná“ alebo tiež „primeraná“. Často nechápeme význam spojenia „rovná pomoc“. Boh povedal, „učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň“. Nepochopenie významu týchto slov prezrádza muž vtedy, keď svoju ženu nazýva „pomoc“. Tak mu stačí jediné slovo „pomoc“, miesto slovného spojenia „rovná pomoc“. Žena je pomocou, je podporou. Je pomocou alebo podporou, ktorá je vhodná pre muža. To znamená, že je presne pre muža, vhodná k nemu a on ju takú potrebuje. Adam, muž, je štandardom. Keď Boh učinil ženu, učinil ju presne takú, aká má byť, aby doplnila mužov nedostatok, je práve taká, aby bola schopná učiniť muža úplným. Ona je mužova pomoc. Pomoc, ktorá je pre neho vhodná v každom ohľade, fyzicky, ale tiež aj duševne a emocionálne. Preto aj dostala meno „mu-žena“. Ona je ženským náprotivkom muža. Podľa pôvodného hebrejského textu je ona ishshah, pretože muž je ish. Jej meno, ktoré vlastne vyjadruje jej samotnú podstatu, v skutočnosti znie „ženský muž“.

Božie ustanovenie

Boh sám potom priviedol ženu k Adamovi. V Genesis 2:22 čítame: „...a [Boh] ju doviedol k Adamovi“. Toto bola vôbec prvá svadobná slávnosť, kde sobášiacim bol sám Jehova, Boh. Táto udalosť znamenala zavedenie manželstva ako trvalého ustanovenia medzi ľuďmi.

Manželstvo je Božia ustanovizeň! To, že Boh ustanovil manželstvo, je jednoduchá, ale základná pravda o manželstve. Prvé manželstvo bolo to, ktoré učinil Boh a to od začiatku do konca. On ho chcel, On stvoril prvých dvoch ľudí takým spôsobom, aby každý z nich bol na to pripravený, ba čo viac, aby ani jeden z nich bez neho nedokázal žiť. On ich priviedol k sebe navzájom skrze manželské puto. Keď Boh uskutočnil toto prvé manželstvo, ustanovoval tým v tej chvíli medzi ľuďmi trvalé zriadenie. Boh stvoril manželstvo na šiesty deň. Ustanovil tak manželstvo ako zriadenie pre všetky časy a medzi všetkými ľuďmi.

Základný dôvod, prečo človek ničí manželstvo, je ten, že ho nepokladá za Božie, ale za ľudské ustanovenie. Svet, ktorý pohŕda autoritou Písiem si vymýšľa iný pôvod manželstva ako ten, uvedený v Genesis 2. Raz, pred dávnymi časmi, (týmto spôsobom sa začínajú všetky rozprávky) sa človek rozhodol, že si ustanoví manželstvo. Človek sa rozhodol, že manželstvo by bolo užitočným ustanovením pre život, budovanie rodiny a pre ochranu majetku. Keďže nechcel, aby niekto narúšal jeho rodinný život, alebo ohrozoval jeho majetok, ustanovil človek nejaké pravidlá, ktorými postavil cudzoložstvo mimo zákon.

Toto vysvetlenie pôvodu manželstva je absolútne nepravdivé. Adam by sám od seba s manželstvom nič neurobil. Dokonca ani len nevedel, že manželstvo by bolo pre neho dobré, až dovtedy, kým mu to nezjavil Boh. Navyše – a tiež vo vzťahu k pôvodu manželstva – je tu prítomná zásadná lož „na počiatku človek“, ktorá stojí v opozícii k základnej pravde „na počiatku Boh“ (kurzívu pridal autor).

Prirodzene teda platí, že, ak je manželstvo niečo, čo vymyslel človek, potom človek môže naložiť s týmto zriadením, ako sa mu zapáči. Môže ho prekrúcať a deformovať tak, aby sa mu to ľúbilo, a aby vyhovel každej svojej chuti a rozmaru. Môže mať milenky. Môže sa rozviesť pre akúkoľvek príčinu a znova uzavrieť manželstvo. Západná civilizácia, ktorá je formálne kresťanská, je natoľko zdegenerovaná , že legálny rozvod je aj rozvod „bez príčiny“. Rozvod sa stáva tak bežným a tak prijímaným ako manželstvo. Ak je manželstvo ľudské zriadenie, tak človek môže zvrátiť túto ustanovizeň. Môže ju dokonca aj úplne odstrániť, ak sa tak rozhodne. Radikálna mládež toto nielen navrhuje, ale aj praktizuje. Tí menej radikálni majú „družku“, alebo žijú v manželstve na skúšku. Tí viac radikálni zamietajú manželstvo úplne a otvorene, bez výčitiek a hanby žijú v smilstve. Prečo nie? Prečo nie, ak manželstvo vymyslel človek? Rodičia a učitelia týchto mladých ľudí možno neschvaľujú ich počínanie, ale ak tí istí rodičia a učitelia popierajú, že manželstvo je Božie zriadenie, nemôžu potom tento omyl vyvrátiť a mládež pokarhať. V skutočnosti sú sami zodpovední za to, že mladí prevracajú manželstvo. Tento rozklad manželstva je logický a nevyhnutný následok vyučovania na štátnych školách, kde v strede všetkého, vrátane „domova a rodiny“, je človek a zapretie Boha. Doplniť potom na záver, že manželstvo je dobré pre spoločnosť, je príliš málo a príliš neskoro.

Je nevyhnutné, aby sme my a naše deti videli manželstvo ako zriadenie od Pána Boha. Musíme chápať, že to nie je len ľudská dohoda, ktorá obsahuje vzájomné podmienky a sľuby. Vidieť tieto veci musí znamenať viac, než ich len intelektuálne poznať. Dôvodom je skutočnosť, že môže prísť čas, keď Boh manželstva bude mať na nás veľmi ťažké požiadavky. Vtedy, aj keď svojou mysľou poznáme pravdu o manželstve, máme sklon túto pravdu prehliadať. Milostivým pôsobením Svätého Ducha musíme pravdu o tom, že manželstvo je Božím zriadením, chápať s veriacim srdcom. Naše chápanie musí byť naplnené bázňou pred Bohom, ktorý manželstvo ustanovil. Potom sa aj náš postoj k jeho manželskému zriadeniu stane postojom bázne a trasenia. Nadovšetko musíme byť motivovaní hlbokou a vďačnou láskou k Nemu ako k Bohu nášho spasenia v Ježišovi Kristovi, jeho Synovi. Z takéhoto dôvodu máme pokorne počúvať jeho slovo o manželstve a poslušne ho nasledovať.

Pretože manželstvo je Božie ustanovenie, riadi sa Božími pravidlami. Novozmluvné Písma nás opakovane usmerňujú naspäť k začiatku, naspäť na miesto, kde Boh prvýkrát ustanovil manželstvo, aby sme sa naučili Božie zákony, ktoré riadia manželstvo. Písma Novej zmluvy tak robia na základe predpokladu, že Boh má právo rozhodovať a hovoriť vo veciach manželstva. Toto odvolanie sa na Božie ustanovenie manželstva v sebe zahŕňa fakt, že manželské princípy sú obsiahnuté v tomto prvotnom zriadení manželstva, ktoré nachádzame v knihe Genesis.

Ktoré sú to manželské princípy – Božie pravidlá na spravovanie manželstva –zjavné z ustanovenia manželstva v Genesis 2?

Za prvé, „Manželstvo nech je v úcte u všetkých a loža nepoškvrnená“ (Žid. 13:4). Zakazovať manželstvo ako niečo zlé zo samotnej podstaty je učenie démonov (1. Tim. 4:1-3).

Za druhé, manželstvo je spojenie a spoločenstvo jedného muža a jednej ženy. Obmedzenie manželstva na jedného muža a jednu ženu je zákon, o ktorom náš Pán v Matúšovi 19:3-12 hovorí, že je zreteľný v samotnom ustanovení manželstva na začiatku:

A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje! [verše 4-6]

Podľa tejto zásady nie je možný žiadny rozvod s výnimkou cudzoložstva a nie je možné žiadne opätovné manželstvo, kým žije muž alebo jeho žena.

Za tretie, v manželstve je hlavou muž a žena musí byť poddaná svojmu manželovi. V 1. Korintským 11 Pavol tento záver explicitne odvodzuje zo stvorenia Adama a Evy a z prvotného ustanovenia manželstva. Vo verši 3 prehlasuje, že „hlavou ženy [je] muž“. Toto vyhlásenie sa zakladá na skutočnosti, že „muž nie je zo ženy, ale žena z muža; lebo ani nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža“ (verše 8,9). Muž bol prvý a žena bola druhá. Žena bola stvorená pre muža, a nie muž pre ženu.

Za štvrté, žena je pre muža potrebná, muž je bez ženy neúplný. V 1. Korintským 11 pokračuje Pavol s cieľom objasniť tento princíp. Vo veršoch 11 a 12 píše „Avšak ani muž bez ženy ani žena bez muža v Pánovi. Lebo jako je žena z muža, práve tak i muž skrze ženu, a všetko je z Boha“.

Fakt, že žena má svoj pôvod v mužovi a bola stvorená kvôli mužovi, nesmie byť vysokomyseľne zneužitý zo strany muža. Pavol pripomína mužovi, že je stvorený takým spôsobom, že nemôže žiť „bez ženy“, ale musí žiť „skrze ženu“. V súlade s Eviným stvorením z Adama žije manželka celý svoj život zo svojho manžela ako zo zdroja, „žena [je] z muža“. Ale manžel v súlade so skutočnosťou, že Adam sa stal úplným až potom, čo prijal Evu, svoju manželku, žije celý svoj život skrze ženu. Celý jeho život – život rozmýšľania, plánovania a práce – prechádza cez ženu, je ňou ovplyvnený a je s konečnou platnosťou dobrý kvôli jej „pomoci“. Tak, ako žena nesmie žiť v nepoddaní sa, tak ani muž nesmie žiť v nezávislosti vo vzťahu k svojej manželke, ako keby bola jemu a jeho životu nepotrebná.

Konať v rozpore s týmito manželskými zásadami, znamená vojsť do trápenia či dokonca do katastrofy. Boh trestá neposlušných ľudí. Ale v tomto živote trestá takým spôsobom, že porušenie jeho zákonov je tou samotnou vecou, ktorá privedie človeka do trápenia. Keď pohŕda manželskými zákonmi, schádza z chodníka, na ktorom sa človek teší z požehnania. Je ako bláznivá ryba, ktorá sa rozhodla ignorovať zákon, podľa ktorého má žiť vo vode a vyskočí na pevninu. Svojím skutkom si na seba rýchlo privolá nešťastie, ktoré si zasluhuje. Božie dieťa sa teší z Božieho požehnania v manželstve, keď spoznáva a koná Božiu vôľu pre manželstvo ako výraz svojej vďačnosti Bohu za jeho milostivé spasenie v Ježišovi Kristovi.

Stvoriteľské ustanovenie

Vo svetle záznamu o tom, ako Boh ustanovil manželstvo, je jasné, že manželstvo je zriadenie, ktoré patrí do sféry stvorenia, a nie do sféry vykúpenia. Je dôležité, aby sa nám nestalo, že nesprávne pochopíme pravdu, že manželstvo je symbol vzťahu medzi Kristom a cirkvou. Neznamená to, že na to, aby bolo manželstvo platné, je nevyhnutne potrebná cirkev alebo Božia milosť. Manželstvo nie je sviatosť, ako to učí Rím. To by znamenalo, že manželstvo, práve tak ako krst, je ustanovené Kristom v cirkvi, a že je prostriedkom milosti tým ľuďom, ktorí na ňom majú účasť. Ale Boh ustanovil manželstvo ešte predtým, než vôbec prišlo akékoľvek vykúpenie, či nejaká cirkev Kristova. Manželstvo je Božie ustanovenie vo sfére stvorenia, podobné ustanoveniu civilnej vlády a ustanoveniu práce.

Práve preto je aj manželstvo mimo cirkvi autentické, práve tak, ako je bez cirkvi právoplatná civilná vláda. Manželstvo je platné pred Bohom a aj pred ľuďmi, aj keď nebolo uzavreté cez službu pastora. Zamietame situácie, keď sa zborová mládež rozhodne nemať sobáš v cirkvi, ale nie preto, že by bolo platným len manželstvo uzavreté v cirkvi. Neveriaci sú platne zosobášení práve tak, ako vlastnia a vykonávajú autentickú autoritu v civilnej vláde. A preto tí neveriaci, ktorí páchajú cudzoložstvo, sú Bohom súdení a odsúdení za naozajstné porušenie opravdivého manželstva.

Ale neveriaci neprechováva k manželstvu úctu ako k niečomu, čo ustanovil Boh, a ani si ho nectí ako tajomstvo Krista a cirkvi. Dokonca aj vtedy, keď sa formálne pridržiava Božích zákonov pre manželstvo, nerobí tak kvôli Božej sláve. Aj vo svojom manželstve končí v sebe samom. Preto vo svojom manželstve hreší od začiatku až do konca. Keďže neveriaci neberie do úvahy Božie slovo vo veciach svojho manželstva, chýba mu pravá múdrosť pre manželstvo a kvôli tomu sa bláznivo ponára do mnohého nešťastia. Pretože odmieta vážiť si manželstvo ako Božie zriadenie, doširoka tým otvára dvere pre úpadok a zničenie manželstva. Len znovuzrodené Božie dieťa si bude vážiť manželstvo. Váži si ho tým, že v ňom žije podľa Božích zákonov. Takto na realite svojho manželského života zobrazuje živý vzťah lásky medzi Ježišom Kristom a cirkvou.

Kapitola 3 MUŽ KRESŤAN V ÚLOHE MANŽELA

Vy, mužovia, tak podobne, spolubývajte s nimi podľa rozumu jako so slabšou nádobou ženskou preukazujúc im úctu jako tiež spoludedičom milosti života, aby vaše modlitby nemaly prekážky.

To, ako sa kresťanskí muži správajú k svojim manželkám, nie je nič menej ako skúška ich viery v Ježiša Krista. Muž môže byť schopný vyznať zdravé, a dokonca aj hlboké vyznanie svojej viery, ale ak zle zaobchádza so svojou manželkou, ukazuje, že jeho vyznanie je klamlivé. Mužova manželka je jeho blížny, jeho najbližší blížny. Tohto blížneho, keďže je k nemu najbližšie, má milovať viac ako všetkých ostatných. Ak muž odmieta milovať svoju vlastnú manželku, ktorú vidí, ako potom môže milovať Boha, ktorého nevidí? Takéhoto muža je treba prerušiť v polovici jeho hlbokého vyznávania viery a povedať mu: „Choď domov a začni milovať svoju manželku!“.

Postoj a správanie sa muža kresťana smerom k svojej manželke sú tiež dôležité v očiach sveta. Keď neveriaci svet hľadí na vyznávajúceho kresťana, člena cirkevného zboru, ktorý haní svoju manželku, pochybuje následne o jeho vyznaní a vyvodzuje, že členstvo v cirkvi nemá žiadny skutočný význam. Nakoniec svet hanobí Krista, ktorého ten človek vyznával svojimi ústami. Tento muž si zaslúži pokarhanie. Dal svetu príležitosť pohrdnúť cirkvou a hlavou cirkvi. V čase, keď je manželské zriadenie otvorene a bezhranične porušované, tá istá príčina spôsobuje, že naše pobožné pristupovanie k našim manželkám je účinné a nádherné svedectvo o Pánovi Ježišovi. Toto by nám malo pomôcť ako ďalší motív, prečo poslúchnuť povolanie z 1. Petra 3:7, povolanie pre muža kresťana v úlohe manžela.

Fakt, že Svätý Duch konfrontuje manžela s konkrétnym povolaním vo vzťahu k manželstvu jasne ukazuje na to, že manžel nemá v manželstve autonómiu. Muž má sklon robiť práve túto chybu. Povšimne si, že žena je poddaná jeho autorite, ako to učí prvých šesť veršov 1. Petra 3. Tiež si všimne, že je hlavou svojej manželky, dokonca pánom, ako uvádza 1. Petra 3:6. Na základe tohto muž usúdi, že v manželstve je zvrchovaná jeho vôľa. Takýto záver sa dá vyvrátiť už len samotnou skutočnosťou, že Písma, na tomto mieste a aj inde, stanovujú požiadavky na muža v manželstve. Manželia, prebývajte so svojimi manželkami a uctite si ich, hovorí text. Nie vôľa manžela, ale vôľa Iného, ktorý je nad manželom, je v manželstve zvrchovaná.

Na tú istú vec ukazuje aj jedno slovo, ktoré sa nachádza hneď v úvode 1. Petra 3:7: „podobne“. Toto slovo sa vzťahuje na verš 13 z 1. Petra 2, kde apoštol píše, „A tak buďte poddaní každému ľudskému stvoreniu pre Pána“. Existujú konkrétne ľudské ustanovenia, ktoré Pán zriadil v stvorenom svete. Kresťan je povolaný, aby sa im poddal „pre Pána“. Jedným z týchto ustanovení je civilná vláda. Kresťan ako občan sa mu poddáva tým, že sa podriaďuje autorite vladára. Iným ustanovením je práca. Kresťan ako zamestnanec sa mu poddáva tým, že poslúcha svojho „pána“, svojho zamestnávateľa, či už je tento prevrátený alebo dobrý a prívetivý (1. Petra 2:18). Manželstvo je ďalšie takéto Božie ustanovenie. Kresťanská žena sa mu poddáva tým, že sa podriaďuje svojmu manželovi (1. Petra 3:1).

Ale aj muž kresťan sa musí poddať manželskému zriadeniu. Z tohto pohľadu je jeho postavenie v manželstve také isté ako to manželkine – poddanie sa. „Mužovia, tak podobne“ (dôraz pridaný autorom), vraví Svätý Duch, to znamená, “Aj vy ste povolaní k poddaniu sa v tejto záležitosti manželstva. Nie ste tu zvrchovaní, aby ste si robili, ako sa vám zachce.“ Avšak, manžel sa poddáva Pánovi. Robí tak tým, že uskutočňuje povolanie, ktorým ho Pán poveruje.

Mužská nezávislosť

Omyl, do ktorého môže kresťanský manžel upadnúť je ten, že seba pokladá za niekoho, kto je v zásade nezávislý na svojej manželke. Úplne prirodzene má tendenciu žiť nezávisle. Má svoje vlastné túžby, svoje vlastné záujmy, svoju vlastnú zábavu a vyhľadáva si ich sám od seba. Nevoviedol svoju manželku do tohto svojho života, ba dokonca ju zavrel vonku. Táto nezávislosť sa nevyhnutne stáva zdrojom nezhôd v manželstve. Dokonca môže viesť až k doslovnej izolácii. Následne sa zvyčajne stane, že manžel je prekvapený, dokonca rozhorčený. Nikdy nebol krutý. Vždy sa finančne dobre postaral o ňu a aj o deti. Nedokáže pochopiť, prečo sa jeho manželka cíti tak horko alebo beznádejne, ako sa cíti, a prečo sa manželstvo dostalo do úzkych. Príčinou je jeho nezávislý život.

Existujú symptómy, ktorými sa tento neduh prejavuje na strane manžela. Doma je len zriedka. Po večeroch a víkendoch je preč sám, a to z dôvodu svojich vlastných záujmov. Ak je doma, nemá spoločenstvo so svojou manželkou, či už v otázkach svojho osobného života alebo v ich spoločných záležitostiach. Je zahĺbený do svojich vlastných myšlienok a aktivít. Jeho problém spočíva v tom, že má dojem, že je nezávislý vo svojom manželstve.

Možno, že takýto manžel dokonca predpokladá túto nezávislosť v prvotnom ustanovení manželstva. Či nebol muž stvorený ako prvý a žena ako druhá? Či nebola Eva učinená pre Adama, aby bola vhodnou pomocou? A neznamená toto všetko, že muž viac-menej kráča životom po svojej cestičke, zatiaľ čo žena sa musí uspokojiť s tým, že mu pomáha, kedy môže? Napokon, muž nebol zamýšľaný ako pomoc pre ženu. Aj v prípade, že naše zmýšľanie nie je až také surové ako toto, my manželia urobíme dobre, ak preskúmame sami seba, aby sme zistili, či toto nie je naša predstava o manželstve. Ak to tak je, potom sme neposlušní povolaniu, ktoré sme dostali od Pána. Potom sa nepoddávame manželskému zriadeniu. Nesprávame sa ako muži kresťania. Ak je toto naše myslenie a správanie, potom neodzrkadľujeme nebeského ženícha, Ježiša Krista, ale enormne Ho prekrúcame. Ba ani nemôžeme očakávať príliš veľa od nášho manželstva. Nebude pre nás radostnou skutočnosťou, a nebude to vzťah, ktorý manifestuje tajomstvo Krista a cirkvi.

Proti tejto zdanlivej nezávislosti muža stojí ustanovenie manželstva. Manžel, ktorý sa usiluje o nezávislosť, sa mylne odvoláva na ustanovenie. Muž bol naozaj Bohom stvorený ako hlava svojej manželky. Žena bola naozaj učinená ako pomoc pre neho. Zabudlo sa ale na to, že žena bola učinená pomocou pre muža, pretože bez nej bol muž neúplný. Adam nebol sebestačný. Potreboval ženu. Existuje teda závislosť muža na svojej manželke. Ak si manžel presadzuje svoju nezávislosť, znamená to, že hlúpo chybuje prehliadaním skutočnosti, že pre muža nie je dobré, aby bol sám.

Písma jednoznačne varujú manžela predtým, aby to, že je hlavou, nevnímal ako nezávislosť. V 1. Korintským 11, potom, čo Pavol tvrdí, že „hlavou ženy [je] muž“ (v.3), dodáva, „Avšak ani muž bez ženy ani žena bez muža v Pánovi. Lebo jako je žena z muža, práve tak i muž skrze ženu, a všetko je z Boha“ (verše 11,12). Muž nežije oddelene od ženy v nezávislosti, žije „skrze ženu“ (kurzíva pridaná autorom). Ustanovenie manželstva pozostávalo z nasledovného: Boh učinil muža a jeho ženu jedným telom. Majú jeden život. Nezávislosť na mužovej strane znamená vzburu proti ustanoveniu manželstva.

Táto nezávislosť je takisto v rozpore s veľkým štandardom pre muža kresťana v úlohe manžela. Tým veľkým štandardom je postoj a správanie sa Ježiša Krista voči cirkvi. Manželstvo je tajomstvo Krista a cirkvi. Kristus Ježiš nežije oddelene od svojej cirkvi, svojej manželky, v nezávislosti. Skutočnosť, že Ježiš nepotreboval cirkev, robí tento vzťah ešte pôsobivejším pre manžela kresťana. Ako večný Boží Syn bol Kristus úplne sebestačný. O Ňom by nikdy nemohlo byť povedané, že nie je dobré, aby bol osamote. Ale zo slobodnej milosti sa spojil s cirkvou a žije s touto cirkvou a skrze túto cirkev až navždy. On žije s cirkvou! Delí sa s ňou o svoj život. Dôverne s ňou komunikuje o svojich najtajnejších myšlienkach, svojich túžbach a plánoch a o všetkých svojich aktivitách. Nič pred ňou nezadržal. Uvádza ju do svojho života a to plne. Toto je predloha pre muža kresťana ako manžela. Toto je príčina, prečo dostal kresťanský manžel povolanie v 1. Petra 3:7: “Vy, mužovia, tak podobne, spolubývajte s nimi“. Je to povolanie, ktoré zamieta a zakazuje každú nezávislosť.

Povolanie prebývať s manželkou by malo byť chápané na prvom mieste v doslovnom, dokonca fyzickom zmysle. 1. Korintským 7:3 prikazuje manželom a manželkám, aby spolu navzájom sexuálne žili: „Muž nech preukazuje žene povinnú dobroprajnosť a podobne aj žena mužovi.“ Slová „povinnú dobroprajnosť“ opisujú dlh, ktorý každý dlží tomu druhému, a preto apoštol vyzýva manželov a manželky, aby splatili tento dlh. Je to napísané v súvislosti so sexuálnym vzťahom a aktom, čo kontext dáva nezameniteľne najavo. Niekomu sa môže zdať čudné, že toto je podané ako príkaz, ale stáva sa, že partneri v manželstve zavrhli a odmietli sex z príčiny, že takto sa môžu plnšie odovzdať Bohu. Rovnako aj dnes takéto odmietanie zo strany manžela alebo manželky predstavuje ohrozenie manželstva, aj keď sa toto odmietanie pravdepodobne nebude zakladať na duchovnej príčine.

Manželovo povolanie k prebývaniu so svojou manželkou rovnako znamená aj to, aby bol doma v prítomnosti svojej manželky. Vo svete je to tak, že manželia, čo za nič nestoja, sa zdržiavajú v krčmách. Podobným spôsobom môže hrešiť aj kresťanský manžel. Nájde si mnoho aktivít, možno rekreačných, ktoré ho zdržia mimo domov. Keď sa nachádza doma, musí prebývať so svojou ženou v spoločenstve, a nie len prosto existovať pod tou istou strechou vedľa nej. Toto povolanie teda zasahuje až k tomu najširšiemu možnému záberu, vyžaduje od manžela, aby sa delil o celý svoj život so svojou manželkou. Musí žiť svoj život „skrze“ ňu.

Mužská tyrania

Tak ako povolanie prebývať so svojou manželkou zakazuje nezávislosť, práve tak zakazuje tyraniu. Toto je ďalšia rozšírená nekresťanská charakteristika manželov. V tomto prípade manžel vládne nad svojou manželkou absolutistickým, studeným a krutým spôsobom. Podstatou takejto „vlády teroru“ je absencia lásky. Je to výlučne záležitosť holej sily. Základom vlády manžela je to, že svoju manželku používa. Uspokojuje a rozširuje seba samého na úkor svojej manželky. Je tyranom. Takéto je panovanie hriešneho, neveriaceho manžela. Tento spôsob panovania zo strany manžela bol Boží súd, uvalený na ženu v raji kvôli jej previneniu sa pri páde človeka. Čítame o tom v Genesis 3:16: „Potom ešte povedal žene: Veľmi rozmnožím tvoju bolesť a tvoje tehotenstvo; v bolesti budeš rodiť deti, a tvoja túžba sa ponesie k tvojmu mužovi, a on bude panovať nad tebou“. Súd spočíva v tom, že jej manžel bude nad ňou panovať. Ale už pred pádom existovala vláda zo strany manžela. Mužovi bola udelená autorita nad ženou už pri samotnom momente stvorenia. Teda panovanie, o ktorom Genesis 3:16 hovorí, sa prvýkrát objavuje po páde a je to brutálna, tyranská nadvláda silnejšieho, dominujúceho muža nad slabšou, podriaďujúcou sa ženou. Ale toto rozhodne nie je model pre kresťanského manžela. Toto nie je to pobožné správanie, ku ktorému volá 1. Petra 3:7.

Nesmieme popierať postavenie hlavy a autoritu kresťanského manžela. Peter trvá na oboch, keďže hovorí o manželke ako o „slabšej nádobe“. Tiež aj predchádzajúce verše vyžadujú od manželky, aby bola poddaná svojmu manželovi a dávajú Sáru za príklad, pretože poslúchala Abraháma a nazývala ho „pánom“. Modelom pre jeho postavenie hlavy je správanie sa Ježiša Krista voči cirkvi, ktorej je hlavou. Postavenie Ježiša Krista ako hlavy cirkvi dáva jasne najavo, že milovať svoju manželku je základným povolaním pre manžela. Základné povolanie nie je „panuj nad svojou manželkou“, ako keby si bol diktátor, ale povolanie je „miluj ju“, pretože si jej manžel. Táto láska nie je láska chamtivá, ktorá by hľadala svoje vlastné ja, ale láska dávajúca. „Vy, mužovia, milujte svoje ženy, jako aj Kristus miloval cirkev,“ vyžaduje Efezským 5:25 a dodáva: „a vydal sám seba za ňu“. Skutočnosť, že Ježiš je hlavou cirkvi neznamená, že ju používa ako prostriedok na svoju vlastnú výhodu, ale znamená, že dáva samého seba na jej úžitok. V láske dal! V láske vydal samého seba! Podobným spôsobom má manžel milovať svoju manželku. Nech manžel vykonáva svoje postavenie hlavy a aj autoritu v kontexte takejto lásky.

V čase manželských obtiaží sa manžel často sťažuje, že ich príčinou je neposlušnosť jeho manželky. Z plného hrdla nalieha, „Ja som hlava, ja panujem“. V takej situácii je niekedy potrebné odpovedať, „Áno, ale prebývaš s ňou? Je tu prítomný tento základný vzťah medzi tebou a ňou? Je tu spoločenstvo života medzi tebou a tvojou manželkou, ktoré má pôvod v tom, že ty ju miluješ a dávaš za ňu samého seba?“ Toto je zásadný element v našom vzťahu s Ježišom Kristom: spoločenstvo života, zmluvné priateľstvo v láske. Toto je aj zásadným elementom v manželstve, ktoré je učinené podľa vzoru „vecí, ktoré sú v nebesiach“. Preto Peter nehovorí, „Manželia, panujte nad svojimi manželkami“. Ale hovorí, „Muži, žite so svojimi manželkami“ (kurzíva pridaná autorom). Hlava, ktorá je odpojená od tela, a pritom sa stále snaží dominovať nad telom, je monštrum. Hlava môže vládnuť nad telom jedine v a skrze svoje vlastné intímne napojenie na telo. Toto je pravda v prípade nášho fyzického tela, toto je pravda v prípade Krista a cirkvi, toto je rovnako pravda o mužovi a žene.

Poznanie lásky

Tieto hriechy, ktoré ohrozujú život muža kresťana ako manžela, sa dajú odvrátiť vďaka tomu, že tento biblický text vyžaduje poznanie: „Vy, mužovia, tak podobne, spolubývajte s nimi podľa rozumu (preklad KJV uvádza namiesto ‚podľa rozumu‘ slová ‚podľa poznania‘)“. Poznanie na strane manžela má byť tou normou, podľa ktorej žije so svojou manželkou. Toto poznanie nemá byť len poznanie mysľou – studená a abstraktná rozumová známosť. Naopak, je to vrúcne, osobné poznanie v srdci. Výzva, ktorá znie v 1. Petra sa blíži k tejto: Buď rozumejúcim mužom! Poznanie, ktoré sa tu vyžaduje, je poznanie s účasťou. V súlade so zvyčajným významom poznania v Biblii je jadrom tohto poznania láska.

Toto poznanie je duchovný dar, ktorý kresťanskému manželovi udelil Svätý Duch. Nie je to prirodzená náklonnosť ani pocit. Nie je to prirodzená vlastnosť, ktorú majú niektorí muži už od narodenia. Zdôrazňujem to, pretože zvlášť v čase vážnych manželských obtiaží sa môže stať, že manžel ma takúto predstavu o poznaní, ktorá sa od neho vyžaduje, a tak sa buď vyhovára zo svojich hriechov, totiž, že nežije so svojou manželkou podľa poznania, alebo dochádza k záveru, že jeho manželstvo je beznádejné. Zvyčajne povie, „Byť chápavým a trpezlivým nie je v mojej prirodzenosti, som drsný a necitlivý.“ Čo tým myslí, je následovné, „Moje doterajšie hrubé správanie a bezohľadnosť k mojej manželke je niečo, s čím sa nedá nič robiť, niečo, za čo vlastne nenesiem vinu“. Alebo to môže byť vyjadrenie zúfalstva pri pohľade do budúcnosti: „Chcel by som žiť so svojou manželkou tým správnym spôsobom, ale bojím sa mojej slabej a hriešnej prirodzenosti“. Manželka robí tú istú chybu, ak si myslí, že láska je len prirodzený pocit. Ak by neskôr stratila láskyplný pocit náklonnosti k svojmu manželovi, dôjde buď k záveru, že má právo ukončiť manželstvo, alebo, že budúcnosť jej manželstva je tiesnivá a beznádejná.

Cnosti, ktoré od nás manželstvo vyžaduje, či už stojíme na mieste manžela alebo manželky, nie sú prirodzenými vlastnosťami, ktoré by sme mali, alebo nemali mať od svojho narodenia. Nie sú ani telesnými pocitmi, ktoré v sebe musíme vzbudiť. Sú to Božie dary. Láska je Kristova láska, rozliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, keď o ňu úpenlivo prosíme na modlitbe. Manželstvo teda nie je beznádejné dokonca ani vtedy, keď sa pocit náklonnosti vytratil kvôli nášmu hriechu. Ohľaduplná, chápavá a súcitná známosť nie je niečím, s čím sa niektorí ľudia rodia, ale je to nebeský dar od Krista pre veriacich mužov, ktorí oň denne prosia na modlitbe. Z tohto dôvodu môže každý muž kresťan mať tento dar a používať ho. Je to jeho hriech, ak tak nerobí.

Slabšia nádoba

Poznanie, ktoré musí byť normou, podľa ktorej manžel prebýva so svojou manželkou, je tiež intelektuálne. Poznanie zahŕňa niektoré veci o manželke, a teda umožňuje mužovi vziať tieto veci v úvahu, keď s ňou nažíva. Konkrétne tento text od manželov vyžaduje, aby brali vždy v úvahu jednu dôležitú vlastnosť manželky. A to je tá, že manželka je slabšia nádoba. Text z 1. Petra 3:7 nám jasne hovorí, že manželovo poznanie manželky sa týka aj jej postavenia a situácie ako „slabšej nádoby“.

Na tomto mieste Boh sám popiera manželkinu rovnakosť s jej manželom. Neveriaca žena sa posmieva tomuto učeniu Svätých písiem a vo svojom srdci ho nenávidí. Nikdy sa mu nepoddá. Ale veriaci, keďže prijíma toto učenie o nerovnakosti manžela a manželky ako Božie slovo, sa snaží poznať jeho význam.

Čo to znamená, že manželka je slabšia nádoba? Presnejší preklad tohto textu dáva najavo, čo tým Peter myslí: „spolubývajte s nimi podľa rozumu (poznania) jako so slabšou nádobou, ženou“ (zvýraznenie kurzívou pridal prekladateľ). Manželka je slabšou nádobou, pretože je ženou, a nie mužom, je ženského pohlavia, a nie mužského. Peter sa tu odvoláva na podriadenie ženy mužovi, ktoré Boh ustanovil, keď stvoril tieto bytosti. Pre túto príčinu by žena nikdy nemala považovať svoju relatívnu slabosť za hanbu. Aj mesiac by sa rovnako mohol považovať za nehodného, pretože je závislý na slnku. Každé Božie stvorenie dostalo svoju vlastnú slávu. Súčasťou ženinej slávy je aj to, že je slabšia nádoba.

Postavenie ženy bolo od začiatku také, že bola podriadená mužovi, pretože Stvoriteľ ju učinil následne po mužovi, podľa mužovej potreby a kvôli mužovi. Tak sa to udialo, pretože si Boh presne prial, aby postavenie ženy v manželstve bolo postavením poddania sa, závislosti a pomoci. Boh stvoril ženu takým spôsobom, že jej samotná prirodzenosť a jej usporiadanie odrážali a umožnili jej poddané postavenie v manželstve. Učinil ju slabšou od muža. Je slabšia, čo sa týka fyzickej sily. Je slabšia aj ohľadne duševnej sily, to jest intelektu, vôle a emócii. Ani rozhorčenie prívržencov hnutia za emancipáciu a práva žien na tom nemôže nič zmeniť, pretože toto je „zákon“ tvorstva. Jej relatívna slabosť je zabudovaná do ženinej prirodzenosti. Útok na tento Boží zákon, ktorý je zahrnutý v samotnom tvorstve, je súčasťou antikristovho do neba volajúceho znesvätenia počas posledných dní, v ktorom „bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon“ (Daniel 7:25).

Je pravdou aj to, že hriech zasiahol aj túto oblasť tvorstva, a tak sú niektorí muži slabší ako niektoré ženy nielen duševne a emocionálne, ale aj fyzicky. To však nepopiera pravdivosť toho, čo apoštol tvrdí, totiž, že vo všeobecnosti je žena slabšia ako muž. Pretože apoštol tu hovorí o mieste ženy v manželstve, o jej vzťahu k mužovi v manželstve. V manželstve je ona tou slabšou nádobou a on je tou silnejšou. To neznamená, že by bol manžel intelektuálne vždy brilantnejší alebo emocionálne viac stabilný. Znamená to ale, že manželka kvôli tomu, že je žena, je závislá na svojom manželovi celou svoju podstatou, telom i dušou.

Keďže manžel má toto poznanie, bude so svojou manželkou zaobchádzať láskavo. Bude opatrný v tom, ako sa k nej správa, aby nepoškodil, alebo nerozbil slabšiu nádobu. Slabosť ženy, ktorá podnecuje neveriaceho manžela k surovosti, musí naopak kresťanského muža povzbudzovať k vľúdnej pozornosti. Pretože je jeho manželka slabšia, bude ju živiť a opatrovať. Takto sa Kristus stará o svoju manželku, slabšiu nádobu, cirkev, ako o tom píše Pavol v Efezským 5:29.

Je tu ale nebezpečenstvo, že mužova známosť toho, že jeho manželka je slabšia nádoba, ho môže priviesť na miesta, kde ňou opovrhne. Obzvlášť vtedy, keď manžel zakúsi manželkinu slabosť, keď ho jej závislosť otravuje, keď ho podráždi, alebo sklame, vtedy je v pokušení premeniť svoje poznanie jej slabosti na opovrhnutie. 1. Petra 3:7 stavia ochranu proti takémuto prekrúteniu manželovho poznania manželky ako slabšej nádoby, keď pridáva tieto slová, „preukazujúc im úctu jako tiež spoludedičom milosti života“.

Na prvom mieste varuje manžela pred akoukoľvek nadutosťou a pohŕdaním tým, že mu pripomína, že aj on je len „nádoba“. Manželka je „slabšia nádoba“, z čoho vyplýva, že manžel je „silnejšia nádoba“. Ale aj on je len nádoba – je bytosťou z hliny ako jeho žena, a nie Hrnčiarom.

Za druhé, manžel je a musí o sebe samom vedieť, že je dedičom milosti života. Toto vyplýva zo skutočnosti, že text nazýva manželky „spoludedičkami“ milosti života. Sú dedičkami spolu so svojimi manželmi. To, že Svätý Duch na tomto mieste pripomína manželovi, že je dedičom milosti života, má svoju príčinu. Muž kresťan musí žiť so svojou manželkou, stáť neprestajne pod drevom Golgoty, vždy si uvedomovať Božiu absolútnu milosť a veľké milosrdenstvo jemu preukázané. Následkom toho nemôže so svojou manželkou jednať opovržlivo.

Tretí faktor, ktorý chráni manžela pred tým, aby svojou manželkou pohŕdal a ktorý od neho vyžaduje, aby si ju vážil, je skutočnosť, ktorú Peter jednoznačne vyjadruje v texte: aj ona je dedičkou milosti života. Mužova žena, ako veriaca, je dieťaťom Božím, príjemca Božej úžasnej milosti a dedička samotného Božieho života a slávy. Z tohto pohľadu je svojmu manželovi rovná. Nie je žiadny rozdiel medzi veriacim mužom a veriacou ženou. Nie je muž, ani žena, ale obaja sú jedno v Kristovi (Galatským 3:28). Ako dedička života je žena drahocenná pre Ježiša Krista. Nielen, že ňou jej manžel nesmie pohŕdať, ale musí ju mať vo veľkej úcte ako dcéru Božiu a túto svoju úctu ukázať na svojom správaní.

Tento text sa tu dotkol duchovnej jednoty muža kresťana a ženy kresťanky v manželstve. Má na mysli manželstvo, v ktorom sú obaja, manžel a manželka, dedičmi milosti večného života. Preto sa tento text tiež zmieňuje o modlitbách muža a jeho manželky, ktoré nesmú mať prekážku. Boh vyžaduje, aby si veriaci brali veriacich a zakazuje manželstvo s neveriacim. Sobášte sa „len v Pánovi“, píše Pavol v 1. Korintským 7:39. Intimita kresťanského manželstva stojí na jednote manžela a jeho manželky v Pánovi Ježišovi Kristovi. Ako jedno telo sa nezdieľajú len o jeden prirodzený život, ale tiež zdieľajú aj jeden duchovný život. Tento zdieľaný duchovný život stojí uprostred toho prirodzeného, zemského života, ktorý majú spoločný. Ich duchovná jednota im umožňuje byť jedno v prežívaní svojho pozemského života.

Zdieľanie duchovného života Krista skrze Ducha je samotnou esenciou spoločenstva manželov kresťanov. Vďaka tomu, muž kresťan spolu so svojou kresťanskou manželkou naplno uskutočňujú Boží zámer v ustanovení manželstva. Aj pred pádom bolo intímne manželské spoločenstvo Adama a Evy založené na ich dokonalom spoločenstve s Bohom. Boli zosobášení nie mimo Boha, ale v Bohu. Keď sa teda oddelili od Boha, odcudzili sa sebe navzájom. Eva, ktorá padla, pokúšala na hriech svojho manžela, čím nezištne spôsobila jeho skazu.. Adam padol. Ochotne dopustil, aby jeho manželka zahynula, a tak zvalil vinu za prehrešenia na ňu.

Postavenie hlavy ako zodpovednosť

V manželstve sú partneri privedení k sebe tak blízko, že v Kristovi veriaci manžel a manželka zdieľajú jeden duchovný život. Z tohto vyplýva konkrétna, dôležitá zodpovednosť pre manžela. Je povolaný byť hlavou svojej manželky aj v oblasti ich duchovného života. Nesie zodpovednosť za to, aby sa jeho manželka mala duchovne dobre. Boh ho povoláva k tomu, aby požehnal svoju manželku. To neznamená, že manžel má moc zachrániť svoju manželku. Len sám Ježiš Kristus dokáže účinne a opravdivo požehnať a zachrániť ľudí. Ale Ježiš používa manžela kresťana na to, aby jeho manželka duchovne prospievala. Ona sa zase zo svojej strany opiera o svojho manžela v duchovných veciach. Pavol na to poukazuje v 1. Korintským 14:35: „A jestli sa chcú niečo naučiť, nech sa doma pýtajú svojich vlastných mužov“.

Veľkým vzorom je vzťah medzi Ježišom a jeho cirkvou. V Efezským 5:23 čítame, „lebo muž je hlavou ženy, jako aj Kristus je hlavou cirkvi, a on je Spasiteľom tela“. Kristus je Spasiteľom cirkvi. Odraz tejto skutočnosti sa nachádza v kresťanskom manželstve, kde manžel je duchovným vodcom, keď svoju manželku a rodinu spoľahlivo vedie. Keď svoju manželku učí Božej pravde, a keď je iniciatívny v modlitbách a štúdiu Písem. Manželia by si mali úprimne položiť otázku. Robím tak? Dokážem takto konať? Je to veľmi smutné, ak sa manžel vzdá tohto úradu a prinúti svoju manželku, aby sa stala duchovnou autoritou v manželstve a domácnosti. Je to ešte horšie, keď sa úplne spreneverí tomuto úradu a svoju manželku a deti vedie preč od Krista.

Manžel nesie zodpovednosť aj vtedy, keď duchovný stav manželky slabne a ich spoločný duchovný život sa rozpadá aj napriek tomu, že ju vedie v modlitbách za stolom, chodí s ňou do zboru a vyučuje ju. Stáva sa tak vtedy, ak je jeho správanie ako manžela zlé. Toto má na mysli Peter, keď dodáva, „aby vaše modlitby nemaly prekážky“. Cieľom muža kresťana je práve toto, keď sa rozhoduje poslúchnuť povolanie, ktoré mu v tomto texte znie. Dôsledkom je, že, ak neprebýva so svojou manželkou, ak pozorne neberie na zreteľ to, že ona je slabšou nádobou, a ak ju nemá v úcte ako spoludedičku večného života, ich modlitby narazia na prekážku. A nielen to, že jeho vlastné modlitby narazia na prekážku, ale tiež aj modlitby, ktoré sa modlí spolu so svojou manželkou, modlitby v mene ich manželstva, modlitby v mene ich detí a modlitby v mene jedného povolania, ktoré prijali od Boha, aby Ho oslávili vo svojom manželstve. Keď sa ich modlitby zablokujú, ich manželstvo sa znehodnocuje, pretože manželstvo môže byť Bohom požehnané len vtedy, keď sa za toto požehnanie modlia. Spoločenstvo sa stalo ťažkým bremenom a objavujú sa všetky druhy problémov. To všetko sa deje kvôli hriechu manžela, ktorý odmieta naplniť svoje povolanie, aby prebýval so svojou manželkou podľa poznania.

Je to naša skúsenosť, však? Keď my, manželia, na nejaký čas žijeme nezávisle, alebo si zahráme rolu tyrana, alebo jednoducho žijeme bezohľadne vo vzťahu k našim manželkám, zrazu objavíme, že Boh odsekol naše modlitby. Keď sa pokúšame prísť k trónu milosti, povie nám, „Človeče, choď najprv k svojej manželke, vyznaj jej svoje hriechy a začni s ňou žiť od znova podľa poznania“. Zrazu objavíme, že my a naše manželky sa už nedokážeme spolu modliť a naše manželstvo sa stáva veľkým trápením namiesto veľkej radosti. Toto je dôvod, prečo muž kresťan činí pokánie a obráti sa. Situácia sa pre neho stane neúnosnou. Nemôže zniesť to, že sa nemôže modliť. Že sa odcudzil svojmu vlastnému telu. Nemôže zniesť, že jeho manželstvo okato zlyháva v porovnaní s intimitou Krista a cirkvi.

Aké vznešené postavenie máme my, manželia, kresťania! Aké dôležité povolanie sme dostali! Je hodné našej najväčšej námahy. Patrí sa nám usilovne pracovať v tomto povolaní. Obracajme sa denne k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, aby sme obdržali silu. Sila naplniť toto povolanie je v Ňom. V Ňom dokážeme vykonať všetky veci, vrátane povolania manžela kresťana.

Kapitola 4 ŽENA KRESŤANKA V ÚLOHE MANŽELKY

Aby učily mladé ženy rozumu, aby milovaly svojich mužov, aby milovaly svoje deti, aby boly rozumné, cudné, opatrujúce domácnosť, dobré, podriaďujúce sa vlastným mužom, aby sa nerúhali slovu Božiemu.

Úlohou starších žien v cirkvi je vyučovať mladšie ženy o povolaní manželky. Títus 2:4,5 predkladá povolanie mladšej vydatej ženy. Ale nie je to služobník slova Títus, ktorý má o tom priamo vyučovať mladšie ženy. Služobník slova musí hovoriť veci, ktoré zodpovedajú zdravému učeniu (2:1). Musí ich hovoriť starším ženám (2:3), aby oni následne mohli učiť mladšie vydaté ženy. Staršie ženy v cirkvi, či už vydaté alebo nevydaté, majú voči mladším ženám konkrétnu zodpovednosť, povolanie do stanoveného „úradu“. Existuje na to dobrý dôvod. Staršie ženy sú totiž schopné vykonať to, čo pastor, alebo starší ako muž, nie je schopný vykonať. Je len prirodzené, že mladšie ženy dôverujú starším ženám. Idú za staršími ženami so svojimi otázkami a problémami, tak majú staršie ženy príležitosť poučiť mladšie ženy. Zvlášť to platí o starších ženách, ktoré sú matky v Izraeli (=cirkvi, pozn. prekl.), pretože práve na ne sa pozerajú ich dcéry a nevesty. Musia využiť tieto príležitosti, aby vyučovali mladšie ženy, aby boli rozvážne, milovali svojich manželov, milovali svoje deti a vykonávali všetky úlohy, o ktorých tento text hovorí.

Staršie ženy nevyučujú len slovami. Sú povolané aj k tomu, aby učili príkladom. Mladé manželky vidia na správaní starších žien príklad, ktorý majú nasledovať zvlášť na živote svojich matiek. Je to konkrétne správanie sa starších žien k svojim manželom, ktoré je podnetným príkladom pre mladšie ženy. Príklad, ktorý matky svojim dcéram dávajú, je tou najúčinnejšou inštrukciou, či už na dobré alebo na zlé. Dcéry by od svojho najútlejšieho veku mali vyrastať v domove, kde vzťah ich matky k otcovi zodpovedá pobožnosti predloženej v Títovi 2:4,5. Cez svoj vlastný život musia staršie ženy, obzvlášť matky, „učiť dobrým veciam“.

Aj keď tu prítomné hľadisko hovorí o povolaní pre staršiu ženu, aby vyučovala mladšie, tento text predstavuje úplný opis mladej kresťanskej ženy ako manželky. Naša okamžitá reakcia na mladú, tu zobrazenú ženu, je: „Aká nádherná a ušľachtilá bytosť“. Má tú istú slávu aká vyžaruje zo ženy v Prísloviach 31. Od ženy zo sveta sa líši natoľko, nakoľko sa krása líši od ohyzdnosti a vznešenosť od prízemnosti. Jej patrí pravá krása a skutočná ozdoba: „krotkosť a tichosť ducha,“ ako hovorí Peter, „čo je drahocenné pred Bohom“ (1. Petra 3:4). „Jej synovia povstávajú a blahoslavia ju, i jej muž a chváli ju“ (Príslovia 31:28).

Zisťujeme, že jej nádhera a sláva pozostáva z troch hlavných cností. Je poslušná, má zdravé zmýšľanie, alebo ako to vyjadruje text v Títovi, je „rozumná“ a „cudná“, bojí sa Boha. Toto je povolanie každej kresťanskej ženy ako manželky.

Poddanie sa

Keď si niekto prečíta všetky pasáže v Novej zmluve, ktoré predkladajú povolanie manželky v manželstve, objaví, že tým základným povolaním je poddanie sa manželovi. Je až zarážajúce, že len veľmi zriedka sa spomína, že manželka má milovať svojho manžela. Znova a znova je žena povolávaná k poddaniu sa a k poslušnosti. Text v Títovi je jedna z mála pasáží, ktoré spomínajú manželkinu lásku k svojmu manželovi. Vysvetlenie tejto skutočnosti samozrejme nespočíva v tom, že by manželkina láska bola nepodstatná. Naopak, vysvetlenie spočíva v nesmiernej dôležitosti poddania sa a poslušnosti.

Všimnime si niekoľko výrazných novozmluvných pasáží o povolaní manželky. Efezským 5:22-33 napomína: „Ženy, podriaďujte sa vlastným mužom... jako sa cirkev podriaďuje Kristovi, tak aj ženy vlastným mužom vo všetkom.... a žena aby sa bála muža“. Kolosenským 3:18 vyzýva, „Vy, ženy, podriaďujte sa vlastným mužom, ako sa sluší v Pánovi“. 1. Petra 3:1-6 obsahuje nasledujúce nariadenie: „Tak podobne ženy podriaďujúc sa vlastným mužom,... sväté ženy, ktoré sa nadejaly na Boha, podriaďujúc sa vlastným mužom, ako Sára poslúchala Abraháma volajúc ho pánom“. 1. Korintským 11:3 vraví, že „hlavou ženy [je] muž“. 1. Timoteovi 2:12 zakazuje žene „vládnuť nad mužom“.

Nedá sa pochybovať o tom, že Boh povoláva manželku k podriadeniu sa svojmu manželovi a k poslušnosti a že tu ide o prvotné povolanie manželky. Ak sa to pri nej nachádza, potom manželka dokáže naplniť aj iné veci, ktoré sa od nej vyžadujú. Ak toto chýba, potom nevyhnutne zlyhá aj vo všetkých ostatných stránkach svojho povolania manželky. Ak nie je podriadená, potom nebude ani rozumná, nebude milovať svojho manžela a deti a nebude ani dobrá. Pre manželku je cnosť poddania sa rozhodujúca. Pavol spomína túto cnosť v Títovi 2:5: „podriaďujúce sa vlastným mužom“. Niektoré preklady prekladajú toto slovo ako „poslúchajúce“, ale pritom to isté slovo na iných miestach v Biblii prekladajú ako „byť v podriadení“ alebo „poddávať sa“.

Medzi slovami „podriaďovať sa“ a „poslúchať“ existuje rozdiel. Za prvé, v Biblii sú to dve rozdielne slová. Oboje môžeme spolu nájsť v 1. Petra 3:5,6: „Lebo tak sa kedysi ozdobovaly aj sväté ženy, ktoré sa nadejaly na Boha, podriaďujúc sa vlastným mužom, ako Sára poslúchala Abraháma“ [kurzíva pridaná autorom]. Sväté ženy v Starej zmluve sa podriaďovali a poslúchali.

Za druhé, tieto dve rôzne slová majú každé svoj špecifický význam. Byť v podriadení sa vzťahuje na vnútorný postoj manželkinho srdca, ktorým rozpoznáva, že jej manžel má nad ňou autoritu a dobrovoľne to prijíma. Poddanie sa alebo podriadenie sa je úplne neviditeľné a tajné. Je to záležitosť srdca, rovnako ako aj všetky dôležité veci. Toto je to, čo Peter nazýva v 1. Petra 3:4 „skrytý srdca človek v...krotkosti a tichosti ducha“. Vo vnútri – vo svojom srdci – sa podriadená manželka vedome a aktívne postaví pod mužovu autoritu, čo sa týka jej osoby a celého života. Poslušnosť na rozdiel od podriadenosti ukazuje na vonkajšie správanie. Poslušná manželka robí to, čo jej povie manžel. Ale koná viac ako len to. Celý svoj život žije v súhlase s vôľou svojho manžela.

Podriadenosť a poslušnosť sú prepojené. Podriadenosť v srdci je zdrojom a príčinou poslušnosti, poslušnosť je ovocím a prejavom podriadenosti. Ak je manželka podriadená svojmu manželovi, bude ho poslúchať. Ak manželka neposlúcha svojho manžela, je to kvôli tomu, že sa mu vo svojom srdci nepodriaďuje. Toto prepojenie je ukázané v 1. Petra 3:4,5. Sväté ženy minulosti sa podriaďovali svojim manželom, a práve preto, tak, ako Sára, poslúchali svojich manželov.

Podriadenosť je prvotná. Kvôli tomu Písma, aj keď rovnako vyžadujú aj poslušnosť, zdôrazňujú povolanie manželky k podriadenosti. Toto sa doslovne nachádza v Títovi 2:5. Mladé ženy sa musia podriaďovať svojim manželom. Toto povolanie je bezpodmienečné a bezvýhradné. Neobsahuje žiadne výnimky. Nie sú žiadne okolnosti, ktoré by žene dovolili nestarať sa o toto povolanie. Efezským 5:24 hovorí zrozumiteľne: „Ale jako sa cirkev podriaďuje Kristovi, tak aj ženy vlastným mužom vo všetkom“. Keď Svätý Duch vyžaduje od manželky, aby sa podriadila vo všetkom, nevzťahuje sa to len na tie veci, ktoré patria k spoločnému životu manžela a manželky (napríklad: ich vlastný vzťah, spravovanie domácnosti a výchova detí), ale tiež zahŕňa všetko, čo patrí do osobného života manželky.

V tomto príkaze je obsiahnutá aj skutočnosť, že žena sa má podriaďovať vždy. Musí sa podriaďovať vtedy, keď s ňou jej manžel žije podľa poznania, ktoré sa od neho vyžaduje. Ale musí sa podriaďovať aj vtedy, keď manžel zlyháva v napĺňaní svojho povolania a prejavuje sa sebecky a hrubo. Dokonca aj vtedy, keď manželka nedokáže, alebo nesmie poslúchnuť, môže a musí sa podriadiť. Boh nikde od manželky nevyžaduje, aby vo všetkom poslúchla. Manžel možno bude od manželky vyžadovať niečo, čo je hriech, najmä vtedy, ak je to neveriaci manžel. Dokonca aj veriaci manžel môže vyrieknuť nerozumnú, škodlivú a hriešnu požiadavku na adresu svojej manželky. V takýchto prípadoch žena neposlúchne. Ale stále sa podriaďuje. Toto sa prejaví v tom, akým spôsobom neposlúchne. Neposlúchne spôsobom rebela, ale krotko.

Vzbura

Manželky môžu hrešiť proti tomuto príkazu podriaďovania sa dvojakým spôsobom. Manželka môže byť otvoreným rebelom proti panstvu svojho manžela. Odporuje a protirečí mu. Neposlúcha ho a stavia sa nad neho. Výsledkom je strašný zmätok a vojna v domácnosti, keďže domácnosť má teraz dve hlavy. Vytratil sa poriadok a nastúpil chaos. Ak žena zotrváva v tejto rebélii, vzťahuje sa na ňu varovanie z Rímskym 13:2: „takže ten, kto sa protiví vrchnosti, stavia sa proti Božiemu zriadeniu; a tí, ktorí sa staväjú oproti, sebe vezmú odsudok“.

Iná forma neposlušnosti voči povolaniu manželky nastáva vtedy, ak manželka ignoruje svojho manžela a žije si nezávisle svoj vlastný život, ako sa jej páči. O tomto hovorí apoštol v 1. Timoteovi 2:12, keď hovorí o vláde ženy nad mužom. V tomto prípade sa manželka jednoducho nenachádza pod autoritou svojho manžela. Sama si je zákonom a ide po svojej ceste. Odmieta žiť svoj život „z muža“, ako to vyjadruje 1. Korintským 11:12. Nehľadá, ako sa páčiť mužovi, ako to učí 1. Korintským 7:34: „tá, ktorá sa vydala, stará sa o veci sveta, jako by sa ľúbila mužovi“. Svojmu manželovi nie je pomocou – ale a výlučne – žije ako nezávislá osoba, ktorá hľadá svoje vlastné veci.

V oboch týchto prípadoch manželka preukazuje vedomú neúctu k manželstvu ako k Božiemu zriadeniu, pretože pôdou, na základe ktorej je manželka povolaná podriadiť sa a poslúchať, je pôvodné Božie ustanovenie manželstva. Na počiatku Boh stvoril muža ako prvého a ženu ako druhú. Boh učinil ženu pre muža, aby mu bola vhodnou pomocou, a nie nezávislou osobou niekde pri ňom.

Navyše sa k tejto pôde pre poddanie sa manželky pridáva skutočnosť, že žena padla do hriechu ako prvá. Pavol toto vyučuje v 1. Timoteovi 2:14. Ako ďalšiu príčinu, prečo si žena nesmie prisvojovať autoritu nad mužom, uvádza: „Ani Adam nebol zvedený, ale žena súc zvedená dopustila sa prestúpenia“. Tento Pavlov odkaz na úlohu, ktorú žena zohrala pri páde zapadá do kontextu inštrukcií, ktoré hovoria o povinnosti ženy podriaďovať sa mužovi. Pri páde žena schybila, keď sa zachovala ako nezávislá bytosť, stranou od svojho manžela. Toto uskutočnila tým, že viedla rozhovor s hadom o Božom zákaze jesť zo stromu poznania. Toho rozhovoru sa vôbec nemala zúčastniť. Príkaz o strome dal Boh mužovi, a nie žene. Do Genesis 3:2 sa malo dostať, „Had, pochop, že môj manžel je mojou hlavou a ja žijem len pod ním a z neho“. Aj Adam schybil, a to tak, že dovolil svojej žene tak úspešne si prisvojiť mužovu autoritu. Ale Boh trval na svojom ustanovení: autorite muža v manželstve. Pretože do záhrady vošiel s otázkou, „Adam, kde si?“ Neopýtal sa, „Eva, kde si?“

Boh dal manželovi autoritu v manželskom zväzku a Boh umiestnil manželku pod túto autoritu. Boh tak učinil! A až dodnes Boh trvá na svojom pôvodnom ustanovení. Boh stále trvá! Manželka je pod autoritou svojho manžela. Ona nie je hlava, ktorá panuje, ale telo, ktoré poslúcha. Je ním, či už sa jej to páči, alebo nie, či už tak žije, alebo nie. Povolanie pre kresťanskú ženu ako manželku znie takto: Váž si manželské zriadenie. Vedome a dobrovoľne ho prijmi, stoj na tom mieste, ži týmto spôsobom. Toto sa Bohu páči, nie to, že svojho manžela voláš „zlatko“, alebo „miláčik“, ale že ho nazývaš „pánom“.

Duchovné zdravie

Nevyhnutnou podmienkou preto, aby sa manželka mohla podriadiť svojmu manželovi, je zdravá myseľ. V texte v Títovi Pavol dvakrát používa slovo, ktoré znamená „zdravé zmýšľanie“. Tieto slová sú preložené ako „rozum“ a „rozumnosť“. Iné preklady používajú slová „triezvosť“ a „šľachetnosť“. Podstatou je, že ak mladá manželka má triezvu myseľ, podriadi sa svojmu manželovi, zatiaľ čo, kým sa zamestnáva bláznivými myšlienkami, nepodriadi sa.

Mladá manželka je v pokušení rozmýšľať o manželstve pochabo, konkrétne o svojom manželskom povolaní, keď vidí príklad neveriacich manželiek vo svete. Tieto ženy odmietajú prvotnú cnosť u manželky: podriadenie sa. Zvlášť v našom čase a v našej spoločnosti túto pravdu zapierajú a vysmievajú sa jej. Tvrdia, že manželka je v manželstve rovnakým partnerom. Trvajú na tom, že manželstvo je zmluvou medzi dvoma rovnými. Hovoria, že v tomto vzťahu neexistuje žiadna autorita, len vzájomný súhlas. Takisto vidia manželku ako niekoho, kto je v zásade nezávislý na svojom manželovi. Aj keď je vydatá, má svoj vlastný život, svoju vlastnú kariéru, svoje vlastné naplnenie ako žena, oddelene od svojho manžela. Jednoducho, nie je a nesmie byť pokladaná za „vhodnú pomoc“ svojmu manželovi.

Tieto zavrhnutia hodné klamstvá majú svoje zhubné následky. Sú priamo zodpovedné za desivý nárast počtu rozvodov a zničených domovov aj so všetkým sprievodným utrpením a biedou. Žiadna domácnosť, ktorá má dve hlavy alebo vôbec žiadnu hlavu, nemôže obstáť. Navyše všade tam, kde chýba autorita manžela nad manželkou, bude vždy chýbať aj autorita rodičov nad deťmi, a tak bezzákonní rodičia privedú na svet bezzákonné deti. Tieto horké následky toho, že manželka odmietne autoritu svojho manžela, nie sú ničím iným, než Božím súdom nad tými, ktorí pohŕdajú Božím ustanovením manželstva.

Príklad sveta nie je jediné pokušenie pre kresťanskú manželku. Ona sama má hriešnu prirodzenosť, ktorá odporuje povolaniu podriadiť sa svojmu manželovi. Zo svojej prirodzenosti je rebelom. Podľa svojej prirodzenosti si neželá podriaďovať sa inému, ale presadiť seba. Nemá vôľu byť pomocou inému, ale hľadať svoje ja.

Proti príkladu sveta a proti svojej vlastnej prirodzenosti maj zdravú myseľ, hovorí Pavol. Čo je táto zdravá myseľ? Vo svojej podstate je to také zmýšľanie, keď mladá manželka berie do úvahy, aký je vzťah cirkvi, nevesty ku Kristovi, jej manželovi a ako sa táto cirkev chová naproti Kristovi.

Následne je to myslenie, ktoré aplikuje túto veľkú pravdu na svoje vlastné manželstvo a na svoje vlastné povolanie v manželstve. Manželstvo je tajomstvom Krista a cirkvi. Uprene pozorovať na manželstvo, teda znamená mať zdravú myseľ, totiž byť „triezvou“ a „šľachetnou“. Práve tak, ako sa cirkev podriaďuje a poslúcha svoju hlavu, Ježiša Krista, tak sa aj ty máš podriadiť svojmu manželovi a poslúchať ho. Cirkev sa podriaďuje vo všetkom. Nič zo života cirkvi nespadá mimo sféru jeho autority. Cirkev poslúcha Krista aj vtedy, keď od nej Pán žiada ťažké veci. Poslušnosť Kristovi často pre cirkev znamená stratu, ťažkosti a dokonca aj smrť. No cirkev tiež nežije svoj život, alebo nejakú časť svojho života bez Krista, nezávisle na Ňom. Nemá žiadny iný život, okrem svojho života v Kristovi. A taký má byť aj život manželky, kresťanky.

Toto všetko nie je pre cirkev nejaké veľké zlo. Toto je požehnanie, pravé šťastie cirkvi. Cestou úplného podriadenia sa Kristovi a cestou života v Ňom, s Ním a z Neho, je cirkev požehnaná teraz i večne. Rovnako je to v prípade manželky kresťanky. Keď ju Boh volá k podriadeniu sa, ukazuje jej tým cestu šťastia a života.

Mladé kresťanské manželky musia mať zdravú myseľ aj v tom, ako sa pozerajú na ďalšie stránky manželstva. Text ich spomína: láska k svojmu manželovi, láska k svojim deťom a „spravovanie domácnosti“. Svätý Duch tu jasne ukazuje, že láska je dôležitá súčasť povolania manželky. Musí milovať svojho manžela. Dôvod, prečo Písma tak silne zdôrazňujú podriadenie sa, nie je ten, že by Písma minimalizovali lásku. Skutočne, prvé a veľké prikázanie pre mladú manželku je: miluj svojho manžela. Láska je nevyhnutnou cnosťou v manželstve aj v prípade povolania manželky. Podriadenie sa a poslušnosť sú podobou, ktorú na seba láska berie v prípade manželky, sú formou, cez ktorú sa jej láska manifestuje. Keď sa postavíme do svetla veľkého príkladu pre manželstvo, musia prestať všetky otázky a pochybnosti. Základnou charakteristikou vzťahu cirkvi ku Kristovi je to, že cirkev miluje Krista. Vo svojej láske sa mu podriaďuje a poslúcha. Písma nepodceňujú dôležitosť manželkinej lásky, ale zaoberajú sa tým, aby táto láska bola skutočná, a aby sa vyjadrila a prejavila tým náležitým spôsobom. A tým vyjadrením je podriadenie sa!

Romantika a realita

V úzkom prepojení s touto záležitosťou Písma vystríhajú pred falošnou romantikou v oblasti manželstva, ku ktorej sú náchylné mladé ženy. Mladé ženy majú sklon vysnívať si manželstvo ako niečo úplne emocionálne, plné vášnivej lásky, ako záležitosť mesačného svitu a idylických dní. Do manželstva potom vstupujú s takýmito fantáziami. Keď sa zobudia do reality, rýchlo sa vzdajú a rozvedú sa. Svet podstrkáva takýto pohľad na manželstvo vo svojich románoch, filmoch a v televízii. V kontraste k tomu Písma zobrazujú vecnú skutočnosť, triezvu realitu o manželstve, ktorú potrebuje mladá kresťanská žena nasiaknuť do svojho myslenia už pred manželstvom a zachovať ju počas celého manželstva. Nie žeby Písma chceli zničiť idealizmus o manželstve, alebo, že by boli nepriateľom „romantiky“. Nikdy ste nečítali Pieseň Šalamúnovu? Keď si manželstvo ceníme tak, že ho nepokladáme za niečo menej než tajomstvo Krista a cirkvi, potom budeme trvať na najvyššom idealizme a otvoríme každému kresťanskému manželstvu dvere k „romantike“.

Ale slovo Božie dáva mladým ženám v cirkvi celú pravdu preto, aby mohli mať zdravú myseľ. V manželstve je realistické očakávať deti, ktorých rodenie a výchova bude znamenať bolesť a zármutok. Musia rátať s tým, že budú „opatrovať domácnosť“, alebo podľa iných prekladov „pracovať na domácnosti“. Nebudú kráčať po ceste závratnej „ženskej kariéry“, ale v trpezlivej, nepôvabnej a často únavnej práci v domácnosti a rodine. A dokonca ani ich láska k svojim manželom nebude emocionálna, vášnivá a spontánna záležitosť, prinajmenšom nie úplne taká, pretože náš text hovorí, že tejto láske k manželovi sa mladšie manželky učia od starších žien. Staršie ženy majú „učiť mladé ženy rozumu, aby milovaly svojich mužov“. Ak staršie ženy vyučujú túto lásku, mladšie manželky sa musia učiť tejto láske. Je to pracná, duchovná aktivita, pretože o manželovi, aj keď je kresťan, sa skoro ukáže, že nie je žiadny „čarovný princ“, ale veľmi slabý a hriešny človek, ktorého nie je vždy ľahké milovať.

Duchovné bláznovstvo

Ak sú tieto vlastnosti ovocím zdravého myslenia, potom z toho zrejme vyplýva, že svet je pomätený. V dnešných dňoch sú ženy tohto sveta bláznivé, chorej mysle, chodia „v márnosti svojej mysle, zatemnené v rozume sú odcudzené Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdenie ich srdca,“ ako hovorí Pavol v Efezským 4:17,18. Dôvodom je, že sa správajú presne naopak, než to vyžaduje Božie slovo. Nemilujú svojich manželov, ale milujú mnohých mužov, či už súčasne v cudzoložstve, alebo postupne cez rozvod a opätovné manželstvo. Toto je hriech par excellence (pozn. prekl. – najvyššieho stupňa) proti Božiemu príkazu podriaďovať sa vlastnému manželovi. Opustiť vlastného manžela a žiť s iným mužom, je tá najextrémnejšia forma rebélie a neposlušnosti.

Tieto nemravné bytosti nenávidia, čo i len samotné pomyslenie na deti a v tejto nenávisti k svojim vlastným deťom ich zavraždia ešte predtým, než uvidia denné svetlo. Ak sa dieťa narodí aj napriek ich obozretnosti, pokladajú ho za prekážku a je im na obtiaž. Zanedbávajú ho a čo najrýchlejšie ho zveria do jaslí alebo do opatery pestúnov.

Podľa týchto žien sa pravé šťastie nedá nájsť v postavení manželky, a ani vtedy, keď žena „opatruje domácnosť“. Toto je lopota a otroctvo, z ktorého sa musia oslobodiť. Šťastie hľadajú v kariére, zamestnaní mimo domova alebo v hýrení.

Na rozdiel od tohto bláznenia, nech má kresťanská manželka zdravú myseľ, tak, že bude poznať pravdu o svojom povolaní, a to nie z časopisov a románov, ale zo Svätých písiem. Nech si za príklad neberie tie úbohé hrdinky z televízie, ale svätú Sáru a iné sväté ženy. Nech pozorne hľadí na to, čo hovorí Boh o manželkách, manželskej vernosti, deťoch, žene v domácnosti a poslušnosti. Božie slovo na tieto témy je pravdou. Je to najvyššia múdrosť. Aj v tejto oblasti je múdrosť tohto sveta číre bláznovstvo a nič viac. Božie slovo povoláva kresťanskú ženu k práci, ktorá má tu najväčšiu hodnotu. Život mladej ženy opísanej v tomto texte nie je samá lopota a drina. Naopak, jej život je plný slávy a jej práca je dôležitá. „Kto najde statočnú ženu ch

ManŽelstvo: Tajomstvo Krista a cirkvi

David J. Engelsma

Obsah

Predhovor k revidovanému vydaniu

Predhovor k prvému vydaniu

Kapitola 1 TAJOMSTVO MANŽELSTVA

Intimita manželstva

Manželstvo ako symbol

Biblické učenie o manželstve ako veľmi dôležité a vznešené

Kapitola 2 INŠTITÚCIA MANŽELSTVA

Neúplný muž

Manželstvo ako potrebnosť

Slávna žena

„Rovná pomoc“

Božie ustanovenie

Stvoriteľské ustanovenie

Kapitola 3 MUŽ KRESŤAN V ÚLOHE MANŽELA

Mužská nezávislosť

Mužská tyrania

Poznanie lásky

Slabšia nádoba

Postavenie hlavy ako zodpovednosť

Kapitola 4 ŽENA KRESŤANKA V ÚLOHE MANŽELKY

Poddanie sa

Vzbura

Duchovné zdravie

Romantika a realita

Duchovné bláznovstvo